Neverím, že sa z toho dostanem

...musím si ubližovať, rezať sa, bodať, škriabať, hrýzť, hocijak si spôsobovať bolesť...pomáham si tým, keď sa cítim osamelý a nepochopený, čo je vlastne stále, nenávidím ľudí, ktorí ma obklopujú, existujú pre nich len žúrky, alkohol, sex, skrátka "život"....nenávidím to, je mi z toho zle...ale takého človeka, ktorý by toto chápal v mojom veku nenájdete...preto nemám žiadneho kamaráta...mám kamarátku, ktorá mi dokáže síce pomôcť, ale takisto mi niekedy nevedomky spôsobí ešte väčšiu bolesť...mám ju priveľmi rád, keď mi je blbo, spomeniem si na ňu, že ona ma má rada ale potom si uvedomím, že aj ona má svoju naj kamošku, plus ďalších sto kamarátov...a niekedy mám pocit, že ma nemá o nič radšej ako každého chlapca, ktorému pozdraví...jej pozornosť si vysvetľujem faktom, že človek, ktorý si spôsobuje poranenia, má depresie, vyvoláva pohoršenie v spoločnosti a preto sa mi venuje lebo to vadí aj jej samej...keď mám pocit, že ani ona mi nepatrí, uvedomím si, že bez nej nemám nikoho...každý človek, s ktorým prehovorím, má najlepšieho kamaráta...ja som vždy ten tretí a nikde nezapadnem...trpím, keď viem, že je von, trpím, keď ide v lete na festivaly, trpím, keď vidím, že každý si váži život a dokáže ho "žiť na plno"...ja nemám záujem stráviť mladosť v ožranom stave, preťahovať bezcenné štetky a takto si "užívať"...lenže neviem ani ako by som chcel žiť...všetci nejak žijú, len ja sa oddeľujem od všetkých, všetko, čo robím, mi príde ako obyčajná strata času a klamanie samého seba...netúžim po živote, nechcem byť dospelý, nebaví ma život, som vďačný za to, čo som dostal, že mám aj talenty, že mám rodinu a domov, že mám ruky, s ktorými môžem tvoriť a nohy po ktorých môžem chodiť, že nemám žiadnu zákernú chorobu, za to som Bohu vďačný...pripadám si však zbytočný, nemám tu miesto, som len fľak medzi ostatnými, ktorý ak zmizne, všetkým tým len prospeje...musím si ubližovať, to je jediné, čo ma odpúta od samovražedných myšlienok, neverím, že sa to zmení, že s tým prestanem, že sa budem cítiť spokojný a šťastný...zdá sa mi lepšie zomrieť teraz, kým na mne niekomu záleží, ako žiť ďalej a možno úplne sám to nakoniec aj tak ukončiť...