Dobrý deň,
mám jednu nevyriešenú otázku. Týka sa to môjho vzťahu k ľuďom. Každý kontakt ma totiž nesmierne unavuje. Každá stretávka, komunikácia, ktorá ani nemusí mať nejaký dramatický priebeh (aj telefonovanie), ma unavuje, cítim sa po nej vyčerpaná. Absolútne potrebujem samotu, po dlhom kontakte niekedy celý deň spím. O veľkých priestranstvách (ulice, autobusy, obchody-!!!) nehovoriac- tak to na mňa útočí, neviem sa nad to povzniesť, neviem to zniesť, nedokážem tam v pokoji byť (bez mp3 na ušiach by to boli ešte väčšie muky). Často si v duchu hovorím- bože, prosím, nech už som preč, pozerajúc sa na každého človeka idúceho oproti-ale aj keď sa snažím nepozerať, predovšetkým na viac ľudí a uvedomujem si, ako ich nenávidím, ako túžim aby zmizli, ako nechcem, aby tam boli (nie je to nič osobné, absolútne proti nim nič nemám, len proti ich prítomnosti). Známi ma volajú von-aspoň tí najneoblomnejší- a ja nikdy, nikdy nemám naozaj záujem ísť (aj keď ide o dobrých ľudí). Keď idem, je to preto, lebo už nie je možnosť výhovorky. Je mi to ľúto, pretože to nie je celkom spravodlivé pre ľudí, ktorí stoja o moju spoločnosť-často si hovorím, keby len volali a zabávali sa a niekym iným!. Pravdou však je, že nedokážem zniesť viac percent ľudskosti. Mám oveľa nižšiu toleranciu ako všetci okolo mňa. Podobný príbeh, s ešte fatálnejšimi problémami je napr., keď ide o dlhší pobyt s ľuďmi bez možnosti samoty. Často som to nezvládla. Moja otázka je, či je to možnosť nejakej sociálnej fóbie? To, čo ale nesedí, je že ja z ľudí nemám strach. Skôr bezdôvodný odpor, netrpezlivosť, neznášanlivosť. Niečo ako sociálna alergia... Neviete o čo by mohlo ísť?
(socialna tema)?
Zaujimava tema, fakt som sa v nej nasla. Tiez mam niektore "tvoje" priznaky ako, ze ma rozhovory s ludmi a pod. unavuju. No ja sa este strasne bojim zacat nejaky rozhovor, ked aj zacnem, tak ho neviem dlho viest a stracam akoby nit a absolutne nevnimam, co mi ten druhy hovori. Potom sa mi stane, ze sa spytam nieco, co uz hovoril (ja som prikyvovala) a vyzeram ako nechapava. Mam uzkost, ked som na verejnosti. Zastavky, skola a podobne su pre mna utrpenie. A este jedna vec ma trapi. Nemam prirodzeny zaujem o druhych ludi. Neviem preco to tak je, ale dost ma to trapi. Cudne.....:(
podstata: mas nejaku zaujimavu knihu aj v PDF ? nieco co ta fakt zaujalo a oplati sa mi to rpecitat ? mna take knihy dost zaujimaju :)
mna tiez stretnutia z ludmi unavuju, ked nemusim medzi ludi nejdem, ale mna nikto von nevola, lebo ja nemam ziadnych kamaratov, iba jedneho, a ten von nechodi. A v skole hlavne na poslednych dvoch hodinach sa nemozem dockat, az si lahnem do postele. Ale ja od ludi citim napatie. Co s tym? Svitlana ty ale neodmietaj stretnutia, lebo horsie bude ked ta nebude von volat nikto.
No ja mam uplne rovnaky problem, totiz vsetko co popisujes sedi aj na mna.. Ja citim ze pritomnost ludi ma vycerpava, najma fakt, ze odo mna ocakavaju ze sa zapojim do rozhovoru pricom mne sa nechce a zaroven po niekolkych sekundach stracam pozornost a nesustredim sa na to co hovoria...ale ja rozhodne mam aj strach z ludi na rozdiel od teba..Takze ja mam socialnu fobiu aj ked nemam strach jest na verejnisti, telefonovat, vybavovat nieco atd. len vylozene kontakt s ludmi mi vadi.. s tymi co poznam este viac ako s neznamymi...
kolko mas rokov?
neviem sice ako sa to da vyriesit, ale ja vela citam - nie konkretne o tomto probleme ale knihy celostne sa zaoberajuce psychikou, osobnostynm rozvojom, myslenim atd.
podla mna si proste introvert, bez potreby kontaktovat sa s inymi. mozno je pricina v ranom detstve, chladny vztah s matkou?
Uz asi roka pol chodim k psychoterapeutke ktora ma ma znacne prestudovanu a pokial ide o toto, povedala, ze otazka ,,preco" pre nu nema taky vyznam, ako to, ze to tak je. Ale pre mna je dolezite mat nejake (prinajlepsom odborne) vysvetlenie, preco :)
hm. nikdy som nebola uplny extrovert.. A boli casy (roky), ked som mala psych. problemy a vtedy som uplne vynechavala, no teraz sa citim v poriadku, bavi mi vela veci, chodim behat, pracujem na sebe... neviem, ci je to zalezitost nejakeho obdobia, ale posledne roky to tak bolo. takisto je pravda, ze nie som taka ista (zaujmy, pohlad na svet, schopnosti) ako ostatni.
asi by sa trebalo poradit s odbornikom-psychologom, mohlo by ti to pomoct
je to prechodne obdobie alebo si stale taka?
