Zrejme tu uz bolo vela prispevkov tykajucich sa kamaratsva s byvalymi, ale ....tak este jeden.
Nie som moc spolocensky clovek, okruh mojich kamaratov nie je moc velky, preto som rada kazdemu, ktoreho mam. Aj moje skusenosti s muzmi sa tykaju len dvoch kuskov - toho prveho nechcem spominat a dufam, ze uz ho nikdy nestretnem.
S tym druhym to bolo ine. Od prveho "rande na slepo" sme si boli sympaticki a asi 3 mesiace to bolo dost intenzivne (aspon vtedy som to tak prezivala). Potom sa u neho nieco zmenilo a nakoniec prisli kopacky z jeho strany. Bolo to vsak akesi zmatene z jeho strany, lebo o par dni po rozchode ma doslova dotiahol na chatovacku, ktora bola dohodnuta este pred rozchodom, bolo to dost zle, lebo vtedy mi to doslo, ze uz nie sme spolu. O par dni zase pozvanie do kina, aj vtedy som isla, nepamatam si ani slovo z toho filmu .....a o tyzden zase pozvanie na veceru, to som vsak odmietla a povedala, ze sa nechcem nejaky cas kontaktovat, lebo mi to nerobi dobre....on povedal, ze on to nechce skoncit z jedneho dna na druhy a ja som povedala, ze uz mu nebudem dvihat telefon. Uz sa potom neozval, o par mesiacov mi poslal mail k narodkam a odvtedy sme sa rok nevideli, nepoculi.
Mna to po par mesiacoch preslo a hovorila som si, ze som nemala byt taka razna, ze som z toho robila dramu, aj ked to bol len kratky vztah, ze som mohla mat aspon dobreho kamarata, lebo viem, ze on je clovek na ktoreho sa clovek moze spolahnut, clovek, ktory dokaze byt vzdy oporou. A hoci som to velakrat chcela, nenasla som odvahu sa mu ozvat, hoci len sa spytat, ako sa ma. Nahodne sa stretnut, je sanca velmi mala, vtierat sa mu nechcem, len mi obcas este stale chyba.
Co by ste robili vy, cisto hypoteticky na mojom mieste - vtedy po rozchode a teraz, ked by ste mali chut sa mu ozvat, ale hrdost, alebo hanblivost vam to nedovoli?