som tretiacka na VS a mam priatela, ktoreho milujem nadovsetko a planujeme spolocnu buducnost... minuly rok ma poziadal o ruku, samozrejme, ze som suhlasila,lenze.... samozerjeme, ze vsetci o tom vedia..... no v nasej rodine je asi kazdy rozvedeny a moja mama nie je na taketo veci ako reci o manzelstve a podobne, povedala, ze mam dostudovat, co aj chcem, ale hned po bc. si ho chcem vziat a neviem ako jej to povedat... som uz unavena z toho ako musim od neho byvat tyzdne prec, potom som nervozna a podrazdena nielen na nasich doma, co ma mrzi, ale aj na neho, pricom za nic nemoze, viem, ze keby som pokracovala externe a zili by sme spolu, vsetko by bolo ine, ale neviem ako to mam mamine povedat, u nej je na prvom rade vzdelanie (asi preto, ze kvoli tehotenstvu ONA musela skoncit skor vysku) a potom moje city a prezivanie... naozaj som doslova chora z toho,ked s nim nie som a len sa trapim, tak mi poradte, co jej na to povedat, nechcem nasich sklamat, ale cely zivot sa riadit podla niekoho ineho ma uz skutocne nebavi a jja nevladzem.... este k tomu, mala by som dostudovat za ucitelku, ale v tom perspektivu nevidim, teraz mam brigadu, ktora nie je az taka neznesitelna a zarabam uz teraz viac ako by som mala mat znicene nervy a diplom, priatel pat rokov pracuje a odklada na spolocny dom, je zodpovedny a miluje ma.....dakujem za vase nazory
Neviem ako mam povedat mame, ze si ho chcem vziat
promin, to bolo z mojeho pisane, som omylom tvoe meno hodila do mojho, este raz sorrac
v podstate mam malo casu, tak cim skor, tym lepsie, vystihla si to
Ty máš nejakú smrteľnú chorobu?Máš málo času? Ak chcete byť spolu po zbytok života,lebo sa tak strašne milujete nemyslím si že sa rovno musíte brať, najma ak študuješ, a čo potom? Čo sa zmení , budeš ďalej chodiť do školy, či na brigádu...fakt perspektívne otehotnieš a nebudeš závislá na rodičoch ale na manželovi.Sadni si s priateľom vylož karty na stôl a potom keď má gule nemusíš nič vysvetlovať pôjde k Vám a poviete to Vašim spolu, všetko budete riešiť spolu keď budete spolu môžete začať..držím palce...
No nemas to lahke - len zase bud si ista ze si ho fakt chces vziat, a nie len preto ze chcete mat konecne pokoj a zit spolu... U nas to bolo inak, tak si ani neviem predstavit zosobasit sa bez toho aby som si s partnerom co-to v spolocnej domacnosti uz neodzila. Drzim palce!!!
pre Weva: on je zo silno veriacej katolickej rodiny, tak pomaly u nich nemozem ani prespavat, je to chroe, ja viem, takze jedine manzelstvo a preto to aj chceme uz konecne riesit.
pre xyzz: ja totiz to nechcem nasich sklamat, to je taky zvlastny vztah... jej prosto nikdy neslo o to ako sa citim ale o to, co chce ona aby som robila, teda nechala ma vybrat si vysku, aspon cosi teda, ale inak ma akoby psychicky vydierala alebo ako to mam chapat, ked sa jej cosi nepaci, tak mi vravi, ze je zo mna sklamana a ja som dost citliva a mna sa taketo veci prosto dotknu, tak za to neviem ako jej to povedat, no budem muiest konecne zacat za seba rozhodovat.
"Mami, idem sa vydávať" a potom rýchlo utekať z domu :D Ale nie ja vážne nechápem, ako sa niekto môže báť povedať mame niečo, čo sa jej v podstate netýka a je to len tvoja vec. Ak s ňou máš dobrý vzťah tak sa ničoho neboj a povedz jej to na rovinu ;)
Podla mna tiez asi najlepsie uspejete ak pojdete obaja spolu s informaciou "na bubon" a teda mozno zo zartu poviete, ze sice sa tradicne pyta i dcera od rodicov drahy to vsak uz nevydrzal a poziadal Ta o ruku...
I ked podla mna sa tiez nemate kam ponahlat, ale poznam ten pocit a ak spolu nemozete byvat. Ja som planovala svadbu az ked sme zacali riesit rodinu, ale kazdy sme ini.
A to ako sa nemozete nastahovat dokopy kym nie ste svoji??? (u mna to nikdy take prisne nebolo, zila som s manzelom v jednom byte i pred svadbou). Nebolo by lepsie si to spolocne zitie najskor otestovat?
No predpokladám, že ked brigadujes, zarabas, si takmer finančne nezávislá, dospela a zodpovedná, takze by som to riešila ako smajliQa, oznámiť nediskutovat, ved časom všetko prehrmi
ja na tie psychoterapie neverim, asi ze studujem psychologiu v kombinacii :D a dakujem za vase reakcie, budeme sa musiet konecne odvazit... beriem to ako vyzvu a treba sa s tym popasovat, len castokrat mam pocit, ze uz ani sama za seba neviem rozhodnut, ked ma riadi ona a moje svedomie, ze co ak ich sklamem, ale asi nic v zivote nie je take jednoduche ako sa zda :)
Mas v priatelovi oporu, tak to povedzte rodicom spolu. Mne osobne velmi vo vztahu k matke pomohla psychoterapia. Tiez som jej nedokazala niektore veci povedat a obavala som sa jej reakcie. Dnes je uz vsetko ok. Ver mi, je to boj, castokrat dlhy, no stoji za to DOSPIET.
