Strach z ľudí

Je to asi cca. 2 roky, čo vo mne nastali takéto pocity. Pocity, kedy som dostal strach z ľudí. Prestal som chodiť na zábavy, prestal som v podstate vychádzať z bytu a venovať sa akýmkoľvek aktivitám, ktoré by som musel vykonávať medzi ľuďmi. Nikdy som nemal problém sa ísť zabaviť, nadviazať kontakty, viesť otvorenú konverzáciu, byť medzi ľuďmi. Ale teraz je to všetko naopak. Mám vysnívanú priateľku, fungujeme spolu výborne, žijeme spolu a milujem ju. Zdôveril som sa hlavne jej, lebo sama na mne vidí, že nikde vo svojom voľne nechodím. S kamarátmi už ani nevybehnem von. Mam strach ísť medzi ľudí, niekde si sadnúť a celkovo sa medzi nimi pohybovať. Mám problém ísť aj so psom von. Proste mám strach, že niekoho stretnem vo výťahu a keď sa tak stane, prepadnem panike, myslím na to, aby sa ma nič neopýtal, aby sa na mňa nepozeral a v tú chvíľu sa veľmi spotím. Ona mi neverí a myslí si, že som len lenivý, lebo nedokáže pochopiť, že akože zrazu som taký. Veď keď sme sa spoznávali, tak sme chodili spolu často do reštaurácii, dnes mám s tým veľký problém a vlastne nikde ani nechodíme. Jedine, kde dokážem byť úplne v pohode a to ona sama na mne vidí je, keď ideme k mojím rodičom na dedinu. Tam som s rodinou, medzi horami a tam si život naplno užívam. A užívam si ho rovnakou s ňou, lebo tam jej dokážem dať zo seba to najlepšie bez toho, aby mi niečo v tom bránilo. V bývalej práci som dosahoval vysoké pracovné nasadenie a komunikácia s ľuďmi mi nerobila problémy. Nemal som ich ani v terajšej práci, ale teraz mam jednoducho problém sa venovať zákazníkovi. Viesť s ním nejakú komunikáciu. Strašne sa pri tom spotím, cítim, že sa trasiem. Aj by som zmenil štýl práce, ale mám strach z pohovorov, že proste to nezvládnem. Moje pohotové reakcie ako keby zmizli a dnes sám neviem čo hovorím. Vo väčšine prípadov cestujem len autom, ak sa náhodou stane, že využijem MHD, tak ma prepadne znova ten skľučujúci pocit už na zástavke a v autobuse som úplne mimo. Do obchodu pri bytovke nemám ísť vôbec odvahu. Akákoľvek komunikácia pri pulte v obchode mi ma úplne dostala. Trasú sa mi ruky, potím sa a neovládam svoju reč. Rovnako je to aj s telefonickým hovorom. Mnohokrát telefón ani nezdvihnem, lebo mám strach. Strach, že nezvládnem konverzáciu s tou osobou. Pritom nie som chlap, ktorý by sa mal hanbiť za svoj výzor. Dokonca, keď chce ísť priateľka na korčule, a pritom my sama povie, že tam v ten daný čas nebude veľa ľudí, ja aj tak odmietnem. Starám sa o seba, ale v domácom prostredí. Keď nám niekto zaklepe na dvere, tak sa stalo, že som ani neotvoril a keď som už otvoril, na tvári som mal kropaje a cítil som sa ako magor, že čo si človek teraz o mne pomyslí a neregulujem vôbec slova a celkovú mimiku a možná ani reč tela a tak sám seba dostávam do úzkych. Čítam napríklad Dr. Josepha Murphyho, ktorý mi pri čítaní dodáva energiu, možná je to aj o kúsok potom lepšie, ale znova príde situácia a ja som bezbranný. Mám pocit, že niekedy mám lepšie obdobia, ale niekedy zase upadnem do depresii a vnútorných záchvatov. Je to ako keby sa mi vlastná myseľ rozkladala. Neviem čo mám robiť, poradte. Ísť k psychológovi mi príde dosť drahé, lebo na jedno, ani dve a možná ani 5 ani 10 sedení to nebude. Ja dokonca nechodím ani k doktorke, lebo proste by som to nevydržal v čakárni medzi ľuďmi. Jedinou záchranou je, že mám mamu zubárku. Poradíte mi niekto?