Je to asi cca. 2 roky, čo vo mne nastali takéto pocity. Pocity, kedy som dostal strach z ľudí. Prestal som chodiť na zábavy, prestal som v podstate vychádzať z bytu a venovať sa akýmkoľvek aktivitám, ktoré by som musel vykonávať medzi ľuďmi. Nikdy som nemal problém sa ísť zabaviť, nadviazať kontakty, viesť otvorenú konverzáciu, byť medzi ľuďmi. Ale teraz je to všetko naopak. Mám vysnívanú priateľku, fungujeme spolu výborne, žijeme spolu a milujem ju. Zdôveril som sa hlavne jej, lebo sama na mne vidí, že nikde vo svojom voľne nechodím. S kamarátmi už ani nevybehnem von. Mam strach ísť medzi ľudí, niekde si sadnúť a celkovo sa medzi nimi pohybovať. Mám problém ísť aj so psom von. Proste mám strach, že niekoho stretnem vo výťahu a keď sa tak stane, prepadnem panike, myslím na to, aby sa ma nič neopýtal, aby sa na mňa nepozeral a v tú chvíľu sa veľmi spotím. Ona mi neverí a myslí si, že som len lenivý, lebo nedokáže pochopiť, že akože zrazu som taký. Veď keď sme sa spoznávali, tak sme chodili spolu často do reštaurácii, dnes mám s tým veľký problém a vlastne nikde ani nechodíme. Jedine, kde dokážem byť úplne v pohode a to ona sama na mne vidí je, keď ideme k mojím rodičom na dedinu. Tam som s rodinou, medzi horami a tam si život naplno užívam. A užívam si ho rovnakou s ňou, lebo tam jej dokážem dať zo seba to najlepšie bez toho, aby mi niečo v tom bránilo. V bývalej práci som dosahoval vysoké pracovné nasadenie a komunikácia s ľuďmi mi nerobila problémy. Nemal som ich ani v terajšej práci, ale teraz mam jednoducho problém sa venovať zákazníkovi. Viesť s ním nejakú komunikáciu. Strašne sa pri tom spotím, cítim, že sa trasiem. Aj by som zmenil štýl práce, ale mám strach z pohovorov, že proste to nezvládnem. Moje pohotové reakcie ako keby zmizli a dnes sám neviem čo hovorím. Vo väčšine prípadov cestujem len autom, ak sa náhodou stane, že využijem MHD, tak ma prepadne znova ten skľučujúci pocit už na zástavke a v autobuse som úplne mimo. Do obchodu pri bytovke nemám ísť vôbec odvahu. Akákoľvek komunikácia pri pulte v obchode mi ma úplne dostala. Trasú sa mi ruky, potím sa a neovládam svoju reč. Rovnako je to aj s telefonickým hovorom. Mnohokrát telefón ani nezdvihnem, lebo mám strach. Strach, že nezvládnem konverzáciu s tou osobou. Pritom nie som chlap, ktorý by sa mal hanbiť za svoj výzor. Dokonca, keď chce ísť priateľka na korčule, a pritom my sama povie, že tam v ten daný čas nebude veľa ľudí, ja aj tak odmietnem. Starám sa o seba, ale v domácom prostredí. Keď nám niekto zaklepe na dvere, tak sa stalo, že som ani neotvoril a keď som už otvoril, na tvári som mal kropaje a cítil som sa ako magor, že čo si človek teraz o mne pomyslí a neregulujem vôbec slova a celkovú mimiku a možná ani reč tela a tak sám seba dostávam do úzkych. Čítam napríklad Dr. Josepha Murphyho, ktorý mi pri čítaní dodáva energiu, možná je to aj o kúsok potom lepšie, ale znova príde situácia a ja som bezbranný. Mám pocit, že niekedy mám lepšie obdobia, ale niekedy zase upadnem do depresii a vnútorných záchvatov. Je to ako keby sa mi vlastná myseľ rozkladala. Neviem čo mám robiť, poradte. Ísť k psychológovi mi príde dosť drahé, lebo na jedno, ani dve a možná ani 5 ani 10 sedení to nebude. Ja dokonca nechodím ani k doktorke, lebo proste by som to nevydržal v čakárni medzi ľuďmi. Jedinou záchranou je, že mám mamu zubárku. Poradíte mi niekto?
Strach z ľudí
Ahoj,
začni na sebe pracovať. Začni od seba. Prvým krokom je dať si do poriadku myslenie. Všetko je to v hlave. Pokiaľ si budeš hovoriť, že máš rád ľudí, aj ich rád budeš mať, pokiaľ si budeš opakovať, že si ľuďom sympatický, aj to tak bude. Keď sa s niekym stretneš, len si hovor a mysli na to, že si mu sympatický. Ty musíš zmeniť spôsob myslenia a postupne zmeniť negatívne myšlienky na pozitívne... musíš svoje myšlienky vždy pretvárať na pozitívne.. nepôjde to hneď, no postupne uvidíš zmeny až prídeš do štádia, kedy ti bude robiť každé stretnutie s človekom radosť. Ak by som mohla odporučiť, môžeš začať s knižkou: Žiadne stretnutie nie je náhodné. Táto knižka ta môže posunúť ... Veľa šťastia
Co v pripade ak uz nemam nikoho na koho sa mozem spolahnut a niekomu povedat o svojich problemoch... Fakt nemam kamosov nemam priatelku... Potreboval by som nejaky zachytny bod o ktory sa mozem opret a pomocou neho ist dalej.. Ale nwm kde zacat.. Ak niekto poznate aspon radu bol by som rad za nu
Je to veľmi jednoduche nepočuvaj (hlas v hlave) to niesi ty a ty mu veríš ako by vedel všetko najlepšie to vdaka nemu si v tej chvíli nervózny zisti si o tom viac ak chceš a skúšaj meditovať:)
Poznám, mala som to, bola som na psychiatrii urobili zo mna dvakrat takeho debila, nadopovali ma tabletkami a bolo mi super s nicim problem, proste nadrogovana kazdy den. ked som si zacala uvedomovat ze som zavisla tak som s tym prestala a zase sa to po par rokoch vrátilo a kazdym rokom to bolo horsie, Treba to vyriešiť vo svojom vnútri. myslím že také niečo ako skupinové terapie majú v amerických filmoch by boli super kde by sa takíto ludia stretli a mohli by začínať krôčik po krôčku s ludmi co maju rovnaké problémy. Iní to nechápu a nikdy nepochopia.
dam vam radu,ja tym trpim 12 rokov a lutujem ze som to nehala tak .po prve treba sa s toho dostat inak nastanu komplikacie ,poruchy,fobie a neviem co este..hned ist niekde napr.do toho psychologa ..lebo to je chyba v mozgu nejaka a tu treba asi napravit..
Presne, presne to isté prežívam aj ja a to mám len 15 rokov...V škole, na zastávke, u doktora, v autobuse, na ulici, proste všade kde idem a sú tam ľudia by som sa najradšej prepadla pod zem. Cítim ako sa celá od hlavy začínam potiť a proste najradšej by som sa v tom okamihu vyparila zo sveta. Dobre sa cítim iba doma, pri svojich. A poslednú dobu nechodím vôbec von, len keď musím. A dokonca vynechávam kvôli týmto pocitom aj školu a to ma strašne štve.. :/
Je to stary prispevok, vyriesil si nieco odvtedy?
Aj ja s tym bojujem uz skoro 2 roky...je to nesmierne nepriemne.uz som nemala silu a sla som k lekarovy,dal,mi antidepresiva ,ptm som,zacala navstevovat psychologa a aj tam mavam obcas,ako napr teraz tieto stavy...bojujem s tym,ale obavam Sa ze raz stratim sily,no budem robot co Sa da kym Sa da...predtym som bola usmievava,energiou a zivotom nabita baba,teraz som,Sa niekde stratila...a neviem kde :(...nelutujem Sa,snazim si to prizat,ze to tak je,ale snazim,Sa s tym bojovat...ja viem a verim ze myslienky Su silnejsie ako mozog a treba Sa prekonavat...
zdravim prosim ta nedal by si mi niejaky kontakt na teba email alebo tak rad by som si otom popisal mam uplne to iste čo ty len z menšim rozdielom dik
Ešte som si spomenul, že si písal o tom ako si kedysi spontánne reagoval a teraz máš problémy s komunikáciou, mimikou a rozhovormi celkovo.
Ja nedokážem pochopiť ako to ľudia robia, že spontánne reagujú na otázky a podobne. Ja mám z toho paniku strašnú. Keď padne na mňa otázka tak musím rozmýšľať ako odpoviem a potom si ten čo položil otázku myslí, že ho nepočúvam alebo čo. Je to strašne deprimujúce ale ja fakt neviem odpovedať spontánne. Ja mám asi nejaký blok, odpoveď si rozanalyzujem či je dobrá, zmením tak niečo a potom až odpoviem. Ako keby som chcel spraviť odpoveď dokonalou.
Má s tým ešte niekto problém? Ako riešite VY odpovede? Je nejaký spôsob ako sa naučiť byť spontánny-normálny?
Ďakujem za odpovede.
