Nehanbim sa za to co som dnes zjedla 2

Cry .. máš aj ty niekedy pocit že KONEČNE je všetko fájn a o pár hodín na to spadneš na hubu ? ale ešte na vačšie dno ako predtým ? ...

Maoam - to teda áno . Vieš len to je o tom že človek by aj pochopil keď ho opustia takzvaní priatelia alebo partner ... len keď ťa už v takej situácií nepochopí ani valstná rodina to je teda už vážne na prd ... napríklad mňa NIKDY nepochopili . Nechápali moje večné depresie , nechápali že som nemala silu ani chuť komunikovať ja som to proste nezvládala no oni to priskoro vzdali . Nesnažili sa pomôcť mi a to ma mrzí . Vieš a človek sa sám na vlatné nohy nepostaví alebo teda je to 100x tažšie . a psychológ je len cudzia osoba ktorá ti vlastne do hlavy hučí veci ktoré už dávno vieš ...

Neviem čo postihlo v živote teba ale máš u mňa velký obdiv že TY si s tým zabojovala a že dokážeš žiť takto ! :-)

tiez mam nesplnene sny, mam sa kvoli tomu zabit? splnia sa mi iné, o akých sa mi ani nesnívalo.

Maom, ja sa snažím. Naozaj sa snažím. Ale mám pocit, že... už som vyskúšala všetko. Som už z toho všetkého tak ubolená, ale tak strašne. Už nevládzem stále padať a vstávať. Vyčerpáva to. V letnom semestri som musela prerušiť kvôli liečeniu štúdium. Veľmi ma to trápi. A veľmi sa za to nenávidím. Mala som pred štátnicami. A teraz?... Jedla som lieky ako som chcela, každý deň som si pridávala po tbl. Až som prišla ku psychiatričke a okamžite ma dala na hospitalizáciu. Chcela som si ublížiť. Chcela som zomrieť... alebo... CHCELA SOM POMOC?, ktorá stále neprichádzala? Mrzí ma len to, že ten stav mi ostal... stále myslím na lieky, v ničom nevidím zmyseľ... k tomu to pribratie, ktoré ma bolí, ťaží a trápi a trhá mi srdce.... viem, že tomuto nerozumieš. Ale práve v tom to je, že je to CHOROBA.
Mám 25rokov, rodičia musia ísť so mnou ku psychiatričke preto, že... vlastne ani sama neviem. Pojedla som viac liekov...a vtedy mi do nemocnice poslala sms, že ak chcem pokračovať v liečbe, musí prísť jeden z rodičov. (Napriek tomu, že s nimi už telefonicky hovorila pred hospitalizáciou). Ku psychiatričke chodím pre lieky, trochu sa porozprávať, a psychoterapeutke chodím na terapiu- tiež je psychiatrička, tam si platím, musím sa uskromnovať. Život mi dal veľa rán, čo vo mne ostali...

silvus, nemusis jest nezdrave a tucne jedla...ved jedz zdravo ale hlavne jedz

možno ma tu teraz maoam roznesie na kopytách, ale ja sa nechcem už liečiť preto, lebo som si na život s ppp za tých 17 rokov už zvykla a neviem si to predstaviť bez toho...respektíve, chcem byť vyliečená, ale nechcem sa liečiť, t.j. nechcem zažiť ten proces uzdravovania (=priberanie, jedenie nezdravého a tučného jedla, nakupovanie nových väčších šiat, poznámky ľudí, ako už "dobre" vyzerám...) teda nechcem pre to nič urobiť...akoby sa jedenie "mojich" jedál stalo pre mňa životným štýlom, modlou, dogmou, niečím posvätným, čo mi nič nesmie narušiť...skutočne si uvedomujem, že som na tom zle a som v tom až po uši...ale niekedy mávam aj svetlé chvíľky a predstavujem si svoj život ako by vyzeral bez ppp: manžel, detičky (adoptované, lebo ja nemôžem mať deti),okruh priateľov a hlavne môj nesplnený sen - profesia lekárky...

Cry mozno by pomohla regresna terapia, rozpamätala by si sa na tu klucovu situaciu. PPP su vzdy spojene so strachom, neistotou, ohrozenim, sebanenavistou...na to treba skuseneho terapeuta a z tvojej strany ochotu do toho ist.

Nepodstatna: to sa stava aj pri inych ochoreniach, to je o tom, ze ludia su pri tebe kym je vsetko OK, alebo kym z teba maju nejaky uzitok, akonahle si v problemoch, dovi dopo...bohuzial

ostava minimum, niekedy nikto :-(( ale to nie je len pri PPP...

Maoam- rodina- tam to nezačalo, začalo to, keď som mala 12rokov, nevinnou dietou. Chcela som len trochu schudnúť. Na všetkých fotkách v škole som bola taká mohutná, najvyššia a tak...Ale o tom tu písať nechcem.
Práve, že ani teraz nemám veľa kamarátov. Ale to je môj problém. Akoby som chcela ostať sama, ten pocit, že si ma nikto nezaslúži.... stále by som sa trestala, ale stále nechápem, prečo? Čo som komu urobila?

Keby si poznala moju zivotnu cestu, tak sa rozreves alebo pojdes zvracat, napriek tomu sa snazim ist dalej, su to ine veci, ine dovody ale viacero stycnych bodov, o tom to ale nie je a je to jedno.
Cry, tebe musi zacat zalezat na SEBE SAMEJ, co je uplne najtazsie, ked vies a citis, ze si ukradnuta prave tym najblizsim. Ale inej cesty niet, chapes? Toto je jedina cesta z toho pekla von.
Si sama, ano. Je to fakt, mas len samu seba. Ale stale je tu niekto, kto pri tebe je - TY. Neopusti seba samu, nebud k sebe taka ako boli ti druhi. Vsetko sa meni, zivot je dobry v tom, ze nic neostava take ake je navzdy, meni sa to, vyvija ale musis pre to nieco urobit.
Pozitivne je, ze pracujes, ze studujes, WOW, to je uzasne. To znamena ze mas v sebe silu, motivaciu, ze mas na to! Prave preto tebou tak trasiem, prave preto sa snazim ti strhnut okuliare z oci, nelutovat ta ale ti povedat veci take ake su, aj ked BOLIA.
Ale co budes mat z toho, ze ta niekto bude lutovat? NIC.
Lutost necakaj, mna tiez nikto nelutoval, prave naopak este niektori boli schopni vyuzivat mna a moju pomoc na ich pseudoproblemy, ked mne slo o prezitie. Len tolko k tomu.
Necakaj lutost, necakaj od druhych nic. Tych ludi, ktori za to fakt stoja je malo. Ak stretnes za zivot jedneho, dvoch, troch, mozes byt stastna. A tito ludia budu ti, ktori sa budu snazit byt voci tebe uprimni.
Neviem kolko mas rokov, ale preco musi ist niekto z rodicov s tebou k psychiatricke? Mas psychoterapeuta? Skutocne dobreho terapeuta?
Tam mozes zo seba dat von vsetko.

Este k tym lekarom: Cry, ziadny lekar nebude spolupracovat s pacientom, ktory NESPOLUPRACUJE. Compliance je to, co je nevyhnutne pre akukolvek liecbu. To je ZAKLAD. Ak pacient nespolupracuje, vsetko je zbytocne.
Pacient musi chciet - potom sa da. Kde je vola, tam je aj cesta.
Cry velmi ti prajem, aby si nasla v sebe silu bojovat a ist dalej, lebo na to mas a zdas sa byt fajn.