Čaute. Mám 23 rokov a už dlho ma trápi pliaga, ktorá je v názve tohto príspevku. Keď sa na to pozriem spätne, vždy som mával sklony byť viacej sám, žiť si vo svojom vnútornom svete, ale keď je človek dieťa nevníma to nejako tragicky a nechápe, že si takto vytvára zárodok budúcich komplexov. Až príde do veku nejakých 18 rokov a viac, zamyslí sa a naplno si uvedomí, že žije úplne mimo reality. I ja som si uvedomil, že nemám žiadnych priateľov, žiaden normálny život. Na základnej škole to ešte bolo celkom fajn, na strednej som sa stal totálnym outsiderom a teraz na výške sa dokážem rozprávať tak maximálne s dvomi ľuďmi. Ak môžem niekoho vôbec nazvať slovom priateľ, tak je to jeden spolužiak zo strednej školy a ďalší človek, ktorý je však z ďaleka a vídavam ho iba cez víkendy. Tomu môžem povedať naozaj všetko, iba on ma dokonale pozná. Sociálne situácie nenávidím, doslova ma ubíjajú prezentácie v škole, ktorých, vďaka Bohu, poslednú dobu veľa nie je. Nikdy nie som počas sedenia v škole alebo v inej sociálnej situácii v pohode, mám sucho v ústach, ruky sa mi klepú a nič nepomáha. Niektorí hovoria, že alkohol to spraví, no u mňa to určite neplatí. Som po ňom síce bez príznakov SF, ale zase akoby totálne vyhučaný, utlmený, bez citov. Horšie je, že nemôžem nájsť príčinu týchto problémov. Všetci hovoria o zlých vplyvoch v detstve, o ponižovaní, bitkách, ja si na nič také nespomínam. Ani vtedy som nevyhľadával širokú spoločnosť, ale aspoň som sa mal rád, taký aký som bol, nemal som žiadne komplexy.
Je to dlhý príspevok, dúfam, že som Vás neunudil, ale potreboval som sa trocha vypísať. Mojim cieľom pri jeho písaní bolo nájsť podobných ľudí, ako som ja, a ešte radšej budem ak sa medzi nimi nájdu aj dievčatá, keďže moje šance natrafiť na babu „normálnym“ spôsobom sú dosť mizivé. Som z blízkeho okolia Popradu, tak ak sa predovšetkým v tomto regióne nájdu mne podobní a chcú na začiatok aspoň pokecať, dúfam, že sa sem ozvú.
Sociálna fóbia - spriaznené duše?
Moj "pribeh" je podobny. Ako dieta som bol celkom stastny, aj ked casto som sa hral iba sam. ZS bola bezporblemova, na SS som si este vpohode hladal kamaratov a bol som celkom oblubeny. No potom som prestupil na inu SS a vsetko bolo inak. Zacal som sa uzatvarat viac do seba, aj ked som este kamaratov mal, nebol som schopny sa pred nimi otvorit. Teraz som na VS, nemam tu ziadneho kamarata/kamaratku, takmer s nikim sa nebavim. Starych kamaratov som stratil, kedze som sa s nimi prestal stretavat (z casti kvoli SF, z casti preto, lebo som nemal rovnake zaujmy ako oni - navyse ani nepijem). Prednasky a seminare su stresujuce, ustne skusky su horor. Ked som sam, tak som ako tak spokojny, no vnutry citim, ze by som chcel mat kontakt s ludmi, no je to velmi tazke. Hlavne ked sa zamyslim, ze kvoli tomuto nemam ziadnu sancu najst si priatelku na vaznejsi vztah - taketo myslienky ma vzdy dorazia. Stale dufam, ze sa mi tuto "pliagu" nejak podari porazit, no ako roky bezia, tak ja stracam nadej... Ak by sa niekto chcel porozpravat, kludne mi napiste na mail.
fgf, chodim na VS v Bratislave.
ahojte,
myslím si, že aj ja mám čiastočne tento problém. u mňa to vzniklo práve pre to, že ma zvykli doma biť, keď som bola dieťa, boli na mňa vždy prísni a kričali na mňa. máme doma isté rodinné problémy a preto vzťahy medzi jednotlivými členmi našej rodiny nie sú ideálne a ani veľmi dôverné, hoci sme rodina, ktorá vždy drží po kope, resp. aspoň to tak vyzerá, no v skutočnosti to nie je veľmi harmonické.
tiež mám problémy vo väčšom kolektíve, najmä keď prídem do nejakej novej partie, s ktorou ma zoznámi nejaká moja kamarátka či kamarát. v podstate mám dobré vzťahy s ľuďmi, no zväčša nie sú veľmi hlboké. mám len 2 najlepšie kamarátky, no nemôžem s nimi byť tak často, akoby som chcela..a nemá ani priateľa...
napriek všetkému verím, že tento problém sa dá vyriešiť. keď je človek proste nútený byť v bezprostrednom a sústavnom kontakte s ľuďmi-či už v škole, práci...-prekoná svoj strach. kľúčom k úspechu je ísť do toho, čoho sa bojíme-teda ísť do spoločnosti a sebavedomo komunikovať. ja nepatrím práve medzi tých sebavedomých, no občas sa mi stáva, že v stresových situáciách dokážem zahrať sebavedomosť. niekto by si myslel, že sa to nedá, ale ÁNO, dá sa to. treba pozbierať všetku odvahu a silu, nesústrediť sa na iných a na to, čo si iní myslia, hlavnými hrdinami ste vy a keď si poviete, že to zvládnete, tak to aj tak bude!
sebaúcta je v živote veľmi dôležitá, keď ju človek má, má aj vyššie sebavedomie. musíme mať v prvom rade radi sami seba (nehovorím o narcisizme)-v primeranej miere a potom nás budú mať radi aj iní.
toto je môj názor, možno som priveľa filozofovala, ale potrebovala som sa trocha vypísať:)
aj ja mam podobný problém,nedokážem s ludmi komunikovať, neviem ako začat rozhovor, mam par kamarátok. Nedokažm si najs nových kamaratov lebo neviem o čom by som s nimi sa rozprávala . Každý ma pocit že som divná, alebo čudna, mam poci že nedokáže pochopiť že žiju aj tkýto ludia
Viktorria
ja mam taky isty problem ako ty....tiez mam pocit ze si s mojimi spoluziackami-kamaratkami nemam co povedat.
oni sa len rozpravaju ze na aku diskoteku pojdu a tak a mna take veci nezaujimaju pretoze ja na take diskoteky a vecierky nie som a nemam sa s nimi o com rozpravat....a este k tomu kazdy pije a ja alkohol nepijem.
Caute, ako sa vam dari ? Ako s tym bojujete a riesite SF ?
Ahoj, mám rovnaky problem ako vy vsetci.
Ja napr. neviem príst na to, preco a akym sposobom sa to ku mne dostalo....Zijem vo velmi harmonickej rodine - ziadne konflikty, hadky.. a preto si aj s rodicmi velmi dobre rozumiem a tiez s nimi najradsej travim cas...mám zopar priatelov - takych naoko, nic moc fakt - ale mojim problemom je aj ze mám kopu zaujmov a nazorov odlisnych od rovesnikov...nerobim to naschval ale skratka sa nestotoznujem takmer s nicim co s nimi suvisi...
v spolocnosti som uplne out...nemozem normalne s nikym pokecat, lebo sa bojim, tiez s vystupovanim mam problem...a to je tazke kedze vystupujem casto ...
nechajte tu kontakt, ja sa ozvem ..
izabela kde chodis na vs?(mesto)
No môžeme pokecať aj cez pokec, je to asi rýchlejšie, nie?
Ahoj, velmi dobre ti rozumiem. Tiez mam SF. U mna to zacalo, ked ma otec zacal bit, ponizovat a mama nutila aby som bola stale vychudnuta, inak som pre nu nemala cenu. Co sa tyka prezentaci na vysokej skole, tak ja mam problem taky, ze vzdy odpadnem, ale naozaj vzdy. Tiez ma to uz nebavi. Kamaratov nemam, pretoze mam strach, aby som si mala s nimi co povedat. Respektive mala som vela kamaratov, ale nemam zaujem sa s nimi stretavat, kvoli SF. Tiez mam pocit, ze ma ludia na ulici sleduju, ze sa na mna pozeraju, preto aj nerada chodim medzi velke mnozstvo ludi (disco, bary u mna nehrozi).
