Život s borderline poruchou

Lady, hádam to nebolo také jednoduché so stanovením diagnózy borderline. Pýtali sa Ťa, prečo si mávala depky od detstva, ako to začalo, čo bolo ich príčinou? Predpokladám, že si im nepovedala celú pravdu...

proserpina,
keď sa už nevenuješ svojmu telu, prečo sa nezamerať na dušu? Tá určite neznije, je nesmrteľná. Pozrela si sa na tú knihu, čo som Ti odporučila?

nevedela som či nechcdeš zostať v anonymite :-)

prečo ma neoslovuješ menom, zuzi?

LadyOpium, už aj ja som sem zavítala po dlhej dobe.
Nie si v tom sama, aj ja mám tie pocity prázdnoty, márnosti, ktoré sa striedajú s občasným optimizmom, ale ten vymizne hned ako si uvedomím svoju situáciu, možnosti. Už je mi jedno ako vyzerám, či som tučná alebo nie, či mám mastné vlasy, či som osprchovaná, či mám umyté zuby. Nič z toho nie je pre mňa dôležité, načo aj. Moje telo aj tak zhnije v truhle, tak prečo sa o to snažiť? Nevidím žiadnu perspektívu, nulová budúcnosť...Jediné potešenie, ktoré mi život prináša je žiletka - keď vidím ako mi vyteká krv, ten odľahčujúci pocit slobody...Zdá sa mi akoby moja duša opúšťala telo, niekedy vidím veci z inej perspektívy, akoby som bola o meter vyššia, nespoznávam veci ktoré by som spoznať mala, niekedy veci vidím zrýchlene alebo spomalene...neviem prečo sa to deje, je to veľmi zvláštne...

aj mne ju diagnostikovali v košiciach...akonáhle som im povedala že mám depky od 12 a že som chcela umrieť od hladu tak mi ju dali...cítim sa ako vezeň vo vlastnom tela stále sa pýtam prečo práve som sa musela narodiť?prečo mám retinopatiu, nystsgmus a myopiu gravis?prečo ma nedali do ba na svrčiu hne´d ako som mala ísť do školy?prečo mi tých 8 rokov čo som tam ešte nebola zničilo myslenie?a vlastne aj život lebo už som siedmy krát na psychiatrii bola a nič mi nepmohlo asik budem opakovať ročník a to všetko len zato že som fyzicky taká aká som a mám adaptačné problémy všetko si vysvetlujem inak ako mám a všetci v rodine e sa ku mne chovajú ako ku psychopatovi ale bordeline je povaha ne porucha to sa vyliečiř nedá len stabilizovať... niekedy mám síce myšlienky, že sa pokúsom žiť keď si urobím radosť že sa konečne budem obliekať ako metalistka a ne len čierne handry od číňana, že schudnem a budem krásna, že si dám na okuliare antireflex a nebude vidno aké sú hrubé, ...ale potom príde depka, nažerem sa a všetko ide odznova zase si poviem veď ja sem nepatrím len zbytočne vyplieňujem babkinu špajzu a končí to v záchode porežem sa, matka kričí, ja plačem a chcem slobodne umrieť a rátam dni do smrti

aj ja nou trpim...a co mi pomaha, je uz spominana psychoterapia :)

Vyliecit sa to neda, len liecit. Hlavne psychoterapeuticky.