Príjemný večer prajem.
Chcela by som vám vyrozprávať príbeh zo života. Je to príbeh jedného dievčaťa, ktorému ťiahne na 23 rokov. Nejdem tu písať, že mala ťažký život, lebo tomu ani tak nebolo.
Vyrastala v harmonickej a milujúcej rodine, ktorá ju ľúbila a vždy ľúbiť bude, aj keď jej sa v živote zadarí spraviť blbosti. Myslím, že keď poviem, že každé dieťa by jej detstvo mohlo závidieť, nebudem klamať. Od malička to bol skôr typ človeka, ktorý je v úzadí, čo sa týka spoločnosti. Človek introvert.
Zažila sklamania, mnohé sklamania od rovesníkov a tak akosi zavrhla na ľudí. Milovala len svoju rodinu, videla len školu, a nič iné ju nezaujímalo. Tak tomu bolo i na strednej škole.
Po skončení školy, žiaľ, nastal zlom v jej živote - smrť blízkej osoby a akýsi strach zo všetkého, no predovšetkým z ľudí. Začala sa pred spoločnosť schovávať, doslova vyhýbať. Rok žila takýmto spôsobom, až kým si sama sebe nepovedala, stop - stačí. Bola to sociálna fóbia, ale zvládla ju bez lekárskej pomoci, len svojou dobrou vôľou.
Podarilo sa jej nájsť si zamestnanie, a napokon i - svoju prvú LÁSKU. Všetko sa zmenilo.. Z neskúsenej, dobrej dievčiny sa stala rebelka. Aj keď vo vnútri je i tohto času stále tá pôvodná krehká dušička , zmenilo sa toho pomerne dosť.
Vďaka jej tvrdohlavosti skoro prišla o rodinu, jej mama chcela kvoli jej správanie skoncovať zo životom, rodinné vzťahy sa nalomili a to len vďaka jej prvej láske. Rodičia nesúhlasili s priatelom a ona to nechcela počuť, nechcela, aby jej niekto rozhodoval v jej osobnom živote. Nakoniec odišla z domu, prišla bývať k nemu, no trvalo to iba mesiac, a vrátila sa naspäť k rodine.
Vzťah sa rozpadol a obaja v tomto vzťahu vedeli (i keď si to do očí nepovedali, že dôvodom je nesúhlas rodičov). Trápila sa kvoli tomu, že sa priateľ o ňu prestal zaujímať, cítila, že sa mu stala príťažou, on sám jej dokonca jedného večera povedal, ze mu už nie je taká vzácna. Ona cítila, že sa láska vytratila. Z jeho strany určite, ona ho miluje doteraz.
Bolo to iba obyčajných 8 mesiacov, ale tie mesiace boli iné, než ten život, ktorý si vybrala predtým. Schválne vravím vybrala, pretože bolo to jej rozhodnutie. Ten život je vyhovoval. Lenže zacítila, čo to znamená milovať a z počiatku i byť milovaný, a tak sa jej potom cnie.
Ešte počas obdobia, keď bývala s priateľom, sa so svojou rodinou odobrila a dokonca dostala aj odsúhlasenie od rodičov, že by s jej voľbou súhlasili. Keď plná nadšenia to rozprávala priateľovi, akoby to šlo mimo neho. Mesiac po rozchode, keď sa s ním o tom rozprávala, povedal: "Aha, nevedel som."
Po tom, ako od neho odišla, ubehol ďalší mesiac, čo sa jej absolútne neozval, nezaujímal sa. Až jedného večera jej napísal: "Ahoj, ako sa máš?" Ako by sa nič nestalo. Ona mala niekoľko myšlienkových pochodov, ktoré sa nakoniec spojili do jedného a skrz slzy mu povedala: "Aj napriek tomu, že ťa milujem a milovať budem, je koniec". Zaskočilo ho to, nevedel, čo na to povedať. Tak radšej nevravel nič.
Opať ubehol ďalší mesiac a náhodne sa stretli. Jej srdiečko zahrmelo, roztriasol sa celý človek, ale i napriek týmto pocitom, hrala odmeraného človeka. Bolo to len krátke stretnutie, odvtedy ho už nevidela a pritom bývajú tak blízko od seba..
Po tomto rozchode však spravila jednu veľkú chybu, ktorú si bude vždy vyčítať. A i vďaka tomuto kroku, už nevie, či svojej prvej láske bude niekedy vedieť pozrieť úprimne do očí.
Sama seba sa pýta, či má zmysel to nejako ešte umelo udržiavať, alebo spraviť hrubú čiaru. Rozum vraví, že ideálne by bolo druhé riešenie, srdce sa však nakláňa k prvému.
Hádam raz nájde svoje šťastie v živote...