Neviem ani sama ako to popísať... aký to tu má všetko zmysel? Zobudím sa ráno a fungujem iba pre to, že musím, nie že by som chcela,nič ma nebaví..Stratila som blízkeho človeka, bojím sa straty ostatných..je mi jedno, čo bude somnou, ale bojím sa o druhých.. Dakedy mám v hlave taký chaos, že nevládzem...keby som mala písať všetky myšlienky tak mi ma asi hneď hospitalizovali..Chcela by som vrátiť späť staré časy, kedy sme sa ako deti netrápili ničím..:( Je ťažké sa pozerať do budúcnosti, keď je tam len čierno..v minulosti sú krásne spomienky, ktoré bolia..( a prítomnosť? nutná existencia.
Znechutená
katussska24
tlupa
Treba to pretrpieť, bude aj lepšie
sewie
Kati, bude lepsie! uvidis...vyrozparavaj co sa da-kludne to vsetko napis...nikto ta tu za to nehospitalizuje! aspon budeme vediet lepsie poradit:)
katussska24
ďakujem vám, súvisí to zčasti aj s tou stratou, ale celkovo nemám chuť do ničoho, som nezamestnaná už dlhšie, tak iba rozmýšľam nad vecami..:(
Anubis
Ahoj Katusssska, ta tvoja prazdnota suvisi so stratou toho milovaneho cloveka, alebo si mala taketo pocity aj predtym? je to dost podstatne, vediet si na to odpovedat. Ak tvoja nechut k zivotu suvisi iba s tym, ze ti niekto blizky zomrel, vsetko vyriesi cas.Lako sa to pise, ale je to tak, viem co hovorim. Prednedavnom mi zomrel otec, a par mesiacov na to moj brat. Tiez som mala problem sa s tym vyrovnat. Ale cas vsetky rany zahoji. Horsie by vsak bolo, ak by si takto vnimala svoj zivot i bez toho, ze by sa niekomu nieco stalo. Potom by malo zmysel sa tym hlbsie zamyslat. V zivote cloveka musia byt aj taketo chvile, niekedy len preto, aby si clovek uvedomil, aku cenu ma zivot...
ta3
Katussska,
uz je to lepsie? Koho blizkeho si stratila a uz nemas nikoho vedla seba blizkeho? Vzdy boli, ked niekoho milovaneho stratime, ale v takych pripadoch je cas velmi milosrdny, casom sa vsetko zase vrati do normalnych kolaji, zivot je niekedy velmi tazky, ale aj tak sa ho oplati zit, drz sa
katussska24
je mi zo všetkého nanič..:( akoby to išlo len a len k horšiemu..
maria1113
ja ani sama neviem, tak nejako to prežívam, chodím často na hrob k otcovi a niekedy som tam aj dlhšie a tak spomínam, poplačem si, doma mám v obývačke vystavenú jeho fotku, zapálim tam sviečku a častokrát sa rozprávam.
katussska24
to mi je ľúto :( obdivujem ťa, ja by som to asi nezvládla. čo ti pomáha, ako na nich myslíš?
maria1113
katussska24, neviem presne čo sa ti stalo, ale ja som istý čas bola na dne. V priebehu štyroch rokov som prišla v rodine o štyroch ľudí, ktorých som milovala. Vo februári to budú štyri roky čo mi zomrel otec, doteraz to mám pred očami ako ho na dvore ožívujú lekári. Našli sme ho mŕtveho a na ten pohľad nikdy nezabudnem, dlho mi trvalo, kým som sa s tým ako tak vyrovnala. O dva mesiace na to zomrel mamin brat. Pred dvoma rokmi zomrel mamin švagor a pred dvoma mesiacmi mi zomrela moja teta s ktorou som si dobre rozumela. Asi to tak malo byť. Mám dve deti ktoré ma potrebujú a musím pre ne žiť a samozrejme milujúceho manžela.
