Ahojte vsetci,vopred upozornujem bude to trochu dlhsie...tak dakujem ak si to niekto precita a mozno sa aj pokusi poradit :(
Nenavidim sa,kazdym dnom viac a viac a neviem co s tym robit..moje sebavedomie je nulove,chcem si ublizit,..zabit sa..lebo mam pocit ze si niekto ako ja nezasluzi ani zit..
Zacalo to nevinne asi niekde na zakladnej skole,mala som najlepsiu kamaratku,blondynka,krasna baba.Ja som stala vzdy vedla nej ako taka mala siva myska,vzdy nepovsimnutelna,skarede kacatko...ved to mozno sami dobre poznate.Velmi mi to podkoplo sebavedomie uz vtedy.Vedela som,ze niesom taka pekna ako ona,vzdy sa okolo nej tocilo vela chlapcov a v tom case sa mi velmi vysmievali,porovnavali ma s nou (teraz sa uz chvalabohu pohybujem medzi inteligentnejsimi ludmi,aj ked som zas na tom omnoho horsie..) a robili si zomna srandu... velmi mi to ublizovalo.Domov vzdy zo skoly s placom,nemohla som to povedat rodicom a ked sa ma spytali co sa mi stalo,vymyslela som si ze som v skole dostala 5tku a ze sa bojim ich reakcie na nu...nikdy nemali pre mna pochopenie,vlastne..ani neviem,nikdy som sa im s tym nezdoverila,nemam odvahu,ani chut s nimi rozoberat taketo veci...
Po vychodeni zakladky som s vtedy mojou najlepsou kamaratkou uplne stratila kontakt..cesty sa nam rozdvojili, ja som sla inam,ona inam,nasla som si nove priatelstva ale uz to nikdy neboli take, ako s nou, vraveli sme si vsetko,bola moja najlepsia kamaratka, aj ked som jej potichu veli zavidela a kazdu noc som plakala a prosila aby som sa rano zobudila pekna..aspon raz..doteraz pametam na zazitok,ako som si dohodla s jednym chlapcom "pokec rande", asi to poznate... a sla somnou aj ona. Samozrejme chlapec sa mi od toho dna nikdy neozval a zacal zrazu pisat jej. Citila som sa strasne,aj vtedy, na tom stretku, ked sa rozpraval len s nou a ja som bola mimo,aj ked si s nou nikdy nepisal.
Trapenie sa mi den za dnom stupnovalo, prisli depky, odisli.. mala som niekedy aj pekne dni, pozrela som sa do zrkadla a videla sa inac, nahodila som mejkap, namalovala som sa ..a vravim si, som pekna.Ale nikdy to netrvalo dlho, nikdy sa mi nepodarilo zlomit tu barieru a vzdy som sa uvedomila, ako strasne si namyslam a snazim nahovorit samej sebe nieco co vobec nieje pravda a ja to velmi dobre viem...psychycky som to nedokazala utiahnut. Mozno si teraz poviete ze sa lutujem... a asi je to pravda,klesla som na taku uroven ze lutujem a vlastne,,vidim len samu seba...neviem, sama sa v sebe nevyznam.
Potom prisiel jeden velky zlom...zalubila som sa.Samozrejme ze som bola velmi vela krat zalubena a nakoniec nadislo sklamanie ked som zistila ze onen carovny chlapec zas raz obletuje moju kamaratku, preto sa vzdy objavoval v nasej blizkosti :( ..ale teraz som sa zalubila a ON mi to opatoval... Bol to asi najkrajsi mesiac mojho zivota,uplne najkrajsi.Nebolo to sice nic vazne, ale zazila som konecne aj ja svoju prvu pusu a pocitila ake to je ked vas ma niekto rad.Som strasny romantik a potrebujem vedla seba niekoho koho budem lubit a kto bude lubit mna..a preto teraz umieram,lebo nikoho takeho nemam :( rozisli sme sa presne o mesiac,on sa tak rozhodol,dodnes neviem preco,napisal mi nieco nezmyselne na pokeci a to bol nas "rozchod"..dodnes ma boli ked ho stretnem niekam na ulici s inou kockou,vazne mi je do placu..ked som bola v jeho blizkosti citila som, ze som "niekto" aj ked mi velmi vela krat robilo problem... ist s nim a jeho kamaratmi niekam von pretoze soms a hanbila za to, ako vizeram a uprimne? Lutovala som ho, ze sa musi na verejnosti,so svojimi priatelmi, ukazovat s niekym tak skaredym, ako som ja. Nedokazala som sa na seba inac pozriet.
Som mala,mam 17 rokov a stale som malinka..nenavidim svoju postavu,mam siroke boky,som tucna,mam velke brucho...k tomu krive zuby,vyrazky, cervena tvar, velmi mi to vadi, aka som stale cervena...,jednym slovom som proste skareda a neviem na sebe najst absolutne..ale absolutne nic pekne.Ked sa vidim v zkadle..je mi do placu.
Dodnes nechapem,ako som sa mu mohla pacit, aj ked je pravda ze to blo pred rokom a pol,vtedy som sa este az tak velmi neopustala ako teraz a nemala som tak hrozne akne a cervenu plet..dnes je to hroza.
Rozchod mieril k sebaposkodzovaniu,najprv som si na ruky liala schvalne vriacu vodu, potom som sa zacala rezat,zapichavala som si do ruky orezavace a noze...tyrala som sa a priala som si skapat. Odvtedy az doteraz sa to somnou pomaly taha..nevychadzam von,ziadny vztah sm odvtedy nemala,ani nebudem mat, moj najvecsi problem je strach zo samoty..strach z toho ze ostanem sama..potrebujem niekoho..naozaj to velmi potrebujem a placem pre to kazdy den, lebo sa bojim, ze ma taku skaredu nik nebude chciet...velmi si prajem lasku,neviem preco,strasne mi v zivote chyba a je to to jedine, co ma nakopne zit,momentalne nemam ziaden dovod aby som dalej pokracovala. Opustam sa,stale viac a viac, citim sa na dne, viem ze tam som a ze sa z neho uz nevyhrabem, von nechodim, tu poblizku nemam s kym, nadviazat nove priatelstva, na to nemam... vidim sa ako skrata a ked sa mi niekto pozera do oci, uhnem..som tak strasne hnusna...odporna..nenavidim sa !!!!Velmi sa nenavidim :( nik to omne nevie,nik...uz dvakrat som sa rozhodla zabit,napisala som dokonca list na rozlucku a nechala ho v obalke v obyvaku a chcela som skocit zo skaly, casto sa tam chodievam prejst zo psom..ale akoby sm vzdy mala nutkanie..nechcela som este zomriet..verila som ze sa to nejako napravi,vzdy som si vzala so sebou mobil,len som chcela aby si ten list precitali moji rodicia,aby vedeli co vsetko ma trapi,na ten papier som vyliala cele svoje ja...myslela som ze si to precitaju,najdu to a budu sa mi pokusat zavolat ale ked som na tej skale cakala hodinu a pol a nik sa mi neozval, vzdala som to,sla som domov a ta obalka bola nedotknuta, nik si to nevsimol...a je tomu tak doteraz,neviem ci si namyslam ale nevsimaju si ma, alebo...zeby som im nedala sancu ..?Ja naozaj neviem.Zabijem sa.Zabijem sa ak to takto pojde dalej, uz mam len par dni...tyram sa,stale sa rezem a uz druhy tyzden drzim hladovku..cista voda,ovocie..na stedry den mi bolo zle, ked som do seba musela naliat aspon tu polievku..lebo po jedle chodim vracat..viem ze bulimia ja strasna ale chcem sa znicit, cele svoje telo, chcem aby som uz konecne skapala nadobro..uvedomujem si ake horsie pripady su,ludia co maju nevyliecitelnu chorobu, a ja si vobec nevazim svoje zdravie. Tak velmi by som im dopriala keby mohli byt na mojom mieste,urcite by si to viac vazili ako teraz ja a viem ze sa mi to vsetko raz vypomsti a zabije ma to...len nech to prosim uz pride cim skor lebo sa zabijem sama!!!
