...kvôli mame.
Sme traja súrodenci - ja, sestra a brat. Naša mama je na nás veľmi naviazaná. Oná má dosť ťažký život s naším otcom - on má svojich krčmových kamarátov a viac ho nezaujíma. Nemá potrebu nejak s nami komunikovať, max. tak skritizovať. Najprv sme sa to snažili nejak riešiť, ale keď je snaha len z jednej strany, tak je to ťažko. Naučili sme sa s tým nejak žiť, fungujeme tak nejak vedľa seba, ale nikto s ním už nič riešiť nechce. Nie je nám to nikomu príjemné, ale zdá sa, že nateraz to inak nejde.
Ale problém je, ako som povedala, naša mama. Keďže otec ani s ňou moc nekomunikuje, nehovoriac o nejakých spoločných akciách, tak ona je veľmi naviazaná na nás troch. Lenže my už všetci máme okolo 25 rokov = máme svoje zamestnania, štúdium, záujmy....Iste, keď je čas a príležitosť, tak sa mame venujeme, rozprávame sa s ňou, vymýšľame spoločné aktivity...so sestrou sa snažíme vymýšľať niečo, čo by ju zaujalo, čím by si vyplnila čas, ale ona akokeby ani nechcela....keď má všetko porobené okolo domácnosti, tak si max. prečíta knihu,ale veľakrát sa mi stalo, keď som prišla domov neskoro večer, našla som ju sedieť potme v kuchyni (otec zrejme niekde na poháriku) a bolo vidieť, že plakala, ...alebo ju vídam chodiť od okna k oknu a hľadieť do prázdna....a to mi trhá srdce a mám potom výčitky, že sa jej viac nevenujem...ale ide o to, že aj ja (aj my) máme "svoj život" a nemôžeme byť predsa stále s ňou a nikto nemôže za to, že je otec taký, aký je....a nijako ju nedokážeme presvedčiť, aby sa niečomu venovala, čím si vyplní čas, niečomu, čo ju bude baviť....už niekedy mám strach jej aj pomôcť s niečím v domácnosti, lebo potom zase ona nebude mať čo na práci....
Neviem, čo....čo robiť?
Stretli ste sa s niečím podobným?
