nemozem zaspat...

Na začiatok nejaké lieky na spanie alebo ukľudnenie, potrebuješ si oddýchnuť, inak sa ešte viac psychicky vyčerpáš. Lieky však problém nevyriešia. Potrebuješ sa vysporiadať s tým, čo spôsobilo, že sa nachádzaš v tomto stave.

Sú dve možnosti (píšem aj z vlastnej skúsenosti):

1. Vytesnenie. Je to najčastejšia reakcia človeka na prežitú zraňujúcu skutočnosť. Človek odmieta to, čo sa stalo a snaží sa na to nemyslieť, odháňa každú myšlienku a spomienku, chce čo najskôr zabudnúť, zamiesť "pod koberec". Často sa mu to aj podarí, problém však nezmizne, len je zakrytý, vytesnený do podvedomia, človek na neho akoby zabudol a roky môže žiť bez toho, aby si na neho spomenul. Vytesnený problém však zanecháva ranu a často ovplyvňuje správanie človeka, aj keď túto súvislosť neuvedomuje. V nečakanej chvíli však aj banálny impulz môže vyplaviť nespracovanú vytesnenú skutočnosť na povrch s rovnakou silou, ako to prežíval v čase, keď traumatizujúcu skúsenosť zažil. Človek sa nachádza opäť v rovnakej situácii ako na začiatku - pred problémom, ktorý je potrebné vyriešiť.

2. Skutočné vyriešenie problému. Základom je akceptovanie toho, čo sa stalo. Ak človek cíti vinu za niečo nesprávne, čo urobil, je potrebné aby si to pred sebou otvorene priznal, neskrýval sa pred tým, neutekal pred spomienkami, ktoré sa v súvislosti s tým zákonite budú vynárať. Prijať všetko čo sa stalo, netajiť to pred sebou. Priznať si chybu, uznať svoju vinu aj s následkami. Je to bolestivé, ale len tak sa rana uzdraví. Ak človek akceptuje, čo spravil, už ho neskôr spomienka na to neprekvapí, neohromí, nezabolí tak ako predtým. Ďalším krokom je odpustenie, v tomto prípade odpustenie samému sebe. Nikto nie je dokonalý, každý robí chyby. Niekedy je ťažké priznať si, že práve ja som urobil to, čo som urobil, pretože práve to bolí. Takže pokorne uznať svoju chybu, ktorú ľutujem a chcem sa z nej poučiť. Ak si neodpustím, budem stále zotrvávať v minulosti - v tom čo sa stalo, nepohnem sa ďalej. Odpustenie naopak oslobodzuje a dáva silu žiť a bojovať ďalej.

Druhá možnosť je jediným spôsobom, ako naozaj spracovať zraňujúcu skutočnosť a "vyliečiť sa " z nej. Je podstatou terapie, ktorú by si absolvovala u psychológa. Ak to nezvládneš sama, mala by si sa o tom s niekým porozprávať, a ak sa hanbíš pred nejakou blízkou osobou o tom hovoriť, tak ten psychológ je najlepšia možnosť.

prásky na spanie? Alebo sa nesnaz mysliet na to, o com sa hanbis hovorit..