...a chcem sa len vyrozprávať....
Keď je človek o ďalší rok starší, tak rozmýšľa o svojom živote...u mňa je to dnes číslo 29....nie veľa, ale...
Nechcem sa len sťažovať, aká som nešťastná - určite sú ľudia, ktorí majú neporovnateľne vážnejšie problémy, ako ja.
Nemám nejaké vážnejšie zdravotné problémy, mám rodičov, mám súrodencov....mám prácu, ktorá síce nie je podľa mojich predstáv, ale je to najlepšia práca, akú som doteraz mala...splnila som si sen a začala som na VŠ študovať jazyky....mám zopár priateľov - zopár bližších, zopár takých "obyčajných"....
Ale...
V poslednom čase mám pocit, že to celé nemá zmysel....po dvoch veľmi krátkych a dosť neúspešných vzťahoch a zopár stretnutiach s "potenciálnymi"partnermi, z ktorých sa vykľuli nakoniec totálni magori, som si povedala, že to nechám tak a nebudem sa do ničoho nútiť.....
...keď sa tak niekedy večer vraciam domov a vidím páry, ktoré sa držia za ruky, túlia sa k sebe a smejú sa spolu, rozmýšľam, či aj ja niekedy zažijem ten pocit - vrátiť sa k niekomu domov, alebo čakať doma na nieči návrat....či aj ja aspoň raz zažijem narodeniny, či iný sviatok, keď mi niekto povie: ľúbim ťa...
...iste, že mám v živote aj iné ciele ako len vydať sa a mať deti - chcem toho ešte veľa stihnúť a zažiť....ale....načo sa človek naháňa, snaží, keď aj tak sa nemá komu pochváliť so svojim úspechom....keď ho nemá kto povzbudiť, keď mu je ťažko....načo...
Zrejme je tu veľa podobných tém a isto sú väčšie problém yna svete, ale potrebovala som to dostať von....
Ďakujem za "vypočutie" :-)
