Ahojte.Mam strasny problem.Vobec nevim zit v pritomnosti stale myslim na mojho ex:(pritom som ho podviedla asi s 20timi.K tomu ma par krat zanisilnili aj za peniaze som mala sex.hnusiom sa sama sebe.Odvtedy som pribrala 20kg,sniva sa mi o drogach a tak,,,bojim sa ist za psychologom ze co mu poviem a tak...je to moja vina lebo ja som to spravila a nikto iny...lenze mna to prenasleduje a neviem z toho von najradsej by som bola kebyze sa to vobec nestalo..kvoli tomu som aj musela menit skolu zas novy spoluziaci a tak..proste vobec nemam chjut zit a pytam sa preco ma matka musela porodit a ked som to povedala babam tak na mna kukli ci mi sibe a ze som pekna optimistka,,ale ja fakt nevidim zmysel v nicom len v skole ze aspon pol dna mam ine myslienky kusok...Budem rada ak sa mi niekto ozve a mozme popisat cez e-mail..lebo to je trauma na cely zivto:(
Odporná minulost.
Nemala si sa kurvit... ja by take zeny bil
Lenuska: kazdy clovek na tejto planete ma nieco, na co nie je hrdy. co by urobil inak, lepsie.. s odstupom casu. nazvi to zakonom kozmu, alebo osudom, alebo ako chces, je to proste tak. fakt je, ze nas velmi ovplyvni prostredie, z ktoreho pochadzame. to sa ozrkadluje na nasich " pubertalnych " vycinoch. nic zvlastne, nic nove, kazdy sa vyrovnava s istymi situaciami po svojom. dolezite je, co si z toho vezmes. pre pritomnost, aj buducnost. ty si si z toho vzala, ze to nebolo okej, dnes uz by si to urobila inak. drz sa toho. a prestan sa trapit niecim, co uz aj tak nezmenis. nemysli na to, nic dobre to neprinesie.. a tak to nema vyznam.
mna zaráža fakt, že sú dievčatá, ktoré boli znásilnené..to je trauma na celý život..mna to šokuje..tak ako aj drogy..ja som vyrastala za socíku, boli všelijaké bujaré žúry a žúrky, aj alkohol, ale nikdy som nezažila, či nepočula, že si dovolil nejaký chlapec, či muž sa dotknúť ženy, ked to nechcela..možno som stará škola, ale nejako to neviem pochopiť ako sa to môže niekomu stať..okrem toho samozrejme, že ju neprepadnú na ulici a v parku surovo znásilnia..to je o inom...ved predsa sa nebudem stýkať s ľudmi, ktorých nepoznám ..neviem to pochopiť..a jasné, trauma na celý život..znechutenie, hnus..
Lills: je mi to velmi, velmi luto. odpust jej, mozno nevedela lepsie. a nechaj ju odist...
tiez mam sestru. a napriek tomu, ze sme uplne rozdielne, casto sa pochytime... neviem si predstavit, ze by uz nebola.
p.s.: nehromad ten hnev sebe, inak Ta znici.
Lenuska,
je toho dosť, čo Ťa ťaží na duši, ak nechceš ísť k psychológovi, máš niekoho, komu by si sa mohla vyrozprávať? Kto by bol trpezlivý a s kým by si mohla otvorene hovoriť o svojich pocitoch? Už len samotné vyrozprávanie sa má liečivý účinok. Vedomie, že to všetko vie aj niekto iný okrem Teba, oslobodzuje, pretože to bremeno už odteraz nenesieš len Ty, naopak utajovaním to bremeno ešte viac oťažieva. Skús sa pozrieť na ponúkané psychoterapie z tohto pohľadu. Kašli na to, či by Ťa tam niekto videl, v prvom rade ide o Teba, aby si sa dokázala vyrovnať s minulosťou, a to, podľa toho čo píšeš, sama asi nezvládneš. Navštevovať psychológa nie je žiadna hanba, chodí k nemu veľa mladých ľudí i dospelých, nikto sa predsa nedozvie, aký máš problém, ibaže by si mu o ňom sama povedala.
Že sa budeš hanbiť pred psychológom hovoriť o týchto veciach? Prvé stretnutie bude asi náročné, každé ďalšie bude ľahšie a ľahšie. Každý dobrý psychológ sa snaží vžiť do situácie ľudí, ktorí k nemu chodia, pochopiť ich a pomôcť im, neodsudzuje ich. Odsudzovanie k ničomu nevedie, rovnako ako k riešeniu nevedie ani Tvoje neustále sebaobviňovanie. Si si vedomá svojich chýb a ľutuješ ich - to je dobre. Nemá však zmysel v sebe donekonečna živiť výčitky svedomia. Vedie to len k beznádeji a bezradnosti.
A čo je nádejou? Prijať to, čo sa stalo. Neskrývať to pred sebou, neutekať pred spomienkami z minulosti, aj keď sú veľmi bolestivé. Priznať si, áno urobila som to, nebolo to správne, zranila som samu seba. Prijať to, že si tieto veci urobila práve Ty - to je to najťažšie. Nemôžeš ich vrátiť späť, ale z druhej strany už ani nemôžeš k nim nič horšie pridať. Keď si budeš tieto slová opakovať, každá ďalšia negatívna spomienka bude pre Teba menej ohromujúca a menej bolestivá.
Ak sa chceš naozaj uzdraviť, musíš si odpustiť. Odpustiť si, že si urobila to, čo si urobila. Prijať sa aj so svojou minulosťou. Každý má právo robiť chyby, nikto nie je dokonalý. Keby si bola vedela, že budeš takto trpieť, dobre by si si rozmyslela, či to urobíš. Nemôžeš minulosť zmeniť, ale môžeš sa z nej poučiť. Skús hľadať pozitíva, čo by si si z toho mohla odniesť. Aké? Napríklad, že už len tak ľahko neodsúdiš iné dievča s podobným osudom, budeš sa vedieť vžiť do situácie iných ľudí s bolestnými výčitkami svedomia ...
Nič z toho, čo si vykonala nemôže znížiť Tvoju hodnotu - hodnotu Teba ako človeka a ako ženy. Nikdy nie je neskoro začať odznova. Rozhodni sa odpustiť si a rozhodneš sa pre život. Ak sa nenávidíš, odmietaš si odpustiť a žiješ tak v minulosti, si k nej pripútaná. Odpustenie je tým mečom, ktorým môžeš preťať lano, ktorým si priviazaná k tomu, čo bolo.
Zvládneš toto všetko sama? Bude to bolestivé, a preto by bolo najlepšie, keby si to všetko absolvovala s niekým, kto by Ťa podržal a povzbudil - ak sa hanbíš pred mužom, určite máte v okolí nejakú dobrú psychologičku.
Nevzdávaj sa, z týchto rán, čo si si spôsobila sa môžeš vyliečiť a prežiť pekný a plnohodnotný život. Držím prsty!
hmmm, a nerozmyslala si, co ta k tomu priviedlo, ze si sa tak v minulosti spravala? Nenapadlo ta, ze to mohlo byt pod vplyvom dusevnej choroby a ze ju mozes mat aj doteraz?
Myslim, ze ist za psychologom je dobry napad. Su dusevne choroby, ktore nie je na prvy pohlad vidno a prejavuju sa skryte, napr. depresia.
Ver mi, viem o com hovorim, tiez som ju mala a nikdy by som to nebola o sebe povedala
pridaj sa k mniskam, ine riesenie nevidim. naco si vobec zacala brat drogy? ved aj 5 rocne deti uz dnes vedia, ze to je svinstvo, ktore ti doserie zivot. kto si co navari...
aj mńa znásilnili a bojím sa každého náznaku že chalana pri´tahujem...pusa ešte ako-tak ale francuzák za tým vidím už niečo hnusné čoho sa bojím a nechcem už s nikým nič mať len sa tak rozprávam ako s kamarítmi ke´d som mala frajera furt som sa vyhovárala aby som s ním nemusela sexova´t a nakoniec sme sa rozišli...keď si to zhrnieš tak ja som na tom podobne a mńa sa nemusíš báť...ja som mala ešte aj bulímiu a utekala som z domu po konfliktoch so sestrou...takže ja si myslím že sme na tom rovnako a kˇja sa nehanbím pred psycholigčkou..síce o znásilnení nevie ale ja som to nikomu nepovedala len tak naznačila ale nkomu by som to nepoedal to by som radšej umrela
Hmm, kym sa nezacnes mat rada, nespravis ziaden pokrok, takze tam treba zacat, nie nasilu sa snazit vylucit drogy, alebo behat za psychologom. Zaujimave, ze skoro kazdy to prehliada, asi to ludia, co sa maju radi, ani nevnimaju, a pokladaju to za samozrejmost. Samozrejme, take rady potom cloveku, co sa rad nema, vobec nemozu fungovat.
Cesta za tym, ako sa mat rad, je skutocne dlha a narocna, ale prinesie velke poznanie o zivote.
minulost nezmenis tak nad nou prestan nariekat a vzchop sa. vaz si ze si zdrava a stale mas moznost zmenit svoju buducnost. ked to naozaj nevies sama tak co najrychlejsie ku psychologovi. tebe je asi kazda ina rada zbytocna