Výsmech a "pekné" prezývky

Mám problém, ktorý sa zo dňa na deň stáva čoraz populárnejším. Vysmievajú sa mi.
V škole je dievča o ročník staršie odo mňa. Raz sme spolu boli aj v tábore, tam sa však ku mne správala normálne, problémy prišli o rok neskôr, keď na telocviku zistila, že neviem spraviť kotrmelec. Neviem, či to bol ten začiatočný bod, no od toho dňa od nej nemám pokoja.
Mala som krivé predné zuby a tak trochu mi vytŕčali z úst, preto ma začali prezývať veľmi "milími" menami. Nech som robila čokoľvek, bola tam a všetko komentovala štipľavými poznámkami. Bála som sa v prestávke chodiť na záchod, lebo som vedela, že tam bude. Tam bol a aj je jej skutočný raj, robí si čo len chce.
Minulí rok som spadla a zlomila si jeden z tých predných zubov a zostal tak asi dva týždne, kým mi ho zubár nenapravil. Vtedy ma zastihla na záchode a povedala mi všetko, čo jej práve prišlo na um. Napríklad či sa nechcem na karnevale prezliecť za zajaca, ale vraj by som ani nemohla, lebo zajac so zlomeným zubom neexistuje a podobné veci. Snažila som sa brániť, no vždy mala čo povedať. Vtedy mi bolo do plaču. To boli už dva roky, čo mi to robila. Keď odišla, proste som to nevydržala a rozplakal som sa.
Odvtedy to už iba išlo dolu vodou, lebo keď som jej dovtedy nevedela nič odvrávať, od vtedy to bolo ešte horšie. V septembri, v minulom roku ma v škole privítala, na moju veľkú radosť, novou prezývkou. Žofka. Možno by na tom mene nič nebolo, no vždy keď ma ním prezýva, cítim sa rovnako zle ako keď ma volala Zajo. Ona to nemyslí dobre. Vysmieva sa mi.
Ako vravím od septembra to bola iba "Žofka toto, Žofka tamto". Na všetko mala svoj názor, na šaty na účes, na zuby, proste na všetko. Veľké okno mám však v tom, prečo to vlastne robí. Nikdy som to nezistila a ani neverím, že to zistím.
V slede udalostí musím spomenúť máj tohto roku. Vtedy som jej totiž na školskom výlete povedala, že ma vôbec nezaujímajú jej komentáre. Bola som prekvapená, lebo jej ovisla sánka. Prvý raz v živote som proti-argumentovala. Taktiež to nechápala. Dokázala reagovať až keď sme sedeli v autobuse.
Rozhodne najdôležitejším momentom v tomto "príbehu" je 24. september, keď jedna moja kamarátka na dala Facebook nie práve najlepšiu fotku o mne. A ona(tá čo sa mi posmieva) ju hneď aj stihla obohatiť pekným komentárom. Odpísala som jej, či má so mnou nejaký problém, na čo odpovedala že vraj nie so mnou, ale s mojimi zubami. Vysvetlila som jej, že ani ona nie je dokonalá, či nevidí,že už mám strojček a zuby nie su také hrozné a nazvala som ju pri tom "Ilonka". Začala sa vyhrážať, napísala mi aká som ja chudera a nech si dám jej brata von z priateľov. Neviem si predstaviť čo sa mohlo stať, ale podľa toho čo písala si asi na pomoc pozvala brata. Žeby predsa ne bola taká dokonalá?
Odvtedy som sa ňou nestretla, ale očakávam, že sa spolu s jej kamarátkami, ktoré celkovo ovláda,vrúti do mojej triedy a zase to celé začne odznova. Poraďte, čo by som mala robiť? Viem totiž, frajerkou a nebojácnou som bola len za počítačom, naživo to nezvládnem. Čo by som jej mala povedať? Mali by sa o tom dozvedieť aj rodičia či učitelia(čo nepovažujem za vhodné)? Kdesi vnútri cítim, že to už viac nevydržím, idú mi z toho rupnúť nervy. A najhoršie je, že sa ma nikto nezastane. Keď to neskončím teraz, dokedy to ešte bude pokračovať? Aj na strednej? Nechcela by som žiť až do vysokej utláčaná.
Prosím pomôžte mi. A za odpovede ďakujem.