Mali ste niekedy pocit, že váš život sa dostal do slepej uličky? Mám 34 rokov a riešim situáciu, v ktorej som nikdy predtým nebola. Neviem, ako ráno vstať a nájst silu žiť. Mám časovo aj psychicky náročnú prácu, ktorá ma materiálne zabezpečuje, ale už neteší. Túžim uniknúť,odcestovať do zahraničia, žiť niekde inde, ale mám dieťa, ktoré by som nedokázala opustiť, takže tu ostávam a nenachádzam riešenie. Neviem do akej miery k tomu prispieva fakt že som rok bez partnera, a aj tie dva akože vzťahy boli uplna katastrofa. Cítim sa zviazaná potrebou uživiť seba, dieťa, hypotéku, byt, auto a neviem čo ešte, až sa mi nedá dýchať.Uviaznutá medzi mlynskými kameňmi ako neprísť o pre mňa nevyhnutný príjem a zároveň byť viac s dieťaťom, ktoré sa mi úplne vzďaľuje, lebo s ním nie som.cítim sa veľmi osamelo, nútená riešiť všetko sama. Ak ste niekto zažil podobnú situáciu, napíšte ako sa vám ju podarilo prekonať alebo ako ste ju vyriešili. Ďakujem.
Slepá ulička
myslim si, ze nikto nemoze niekoho urazat a odpinkavat za to, ze si dovolil sem na forum nieco napisat a od srdca sa vyspovedat a dokonca ziadat od nas radu...
Viem pochopit co zazivas catsul, pretoze aj ja som v podobnej situacii avsak mozno o nieco lepsej pretoze nemam deti. Moj zivot stoji za hovno. Moja praca ma nebavi, mne to pride akoby som mala kazdnodenne ani nie depresie, ale proste nic ma nebavi, iba prezivam, nedokazem sa pre nieco nadchnut, neviem sa uprimne smiat proste zijuca mrtvola. Chcela by som odist s priatelom do zahranicia, proste zmenit prostredie ale ako sa povie, nemam na to gule zobrat sa a odist do neistoty. Asi potrebujem fakt nejaky kopanec aby som sa odlepila od toho co ma tu uz aj tak vobec nedrzi a nebavi. Asi velmi dobre zarabas ked splacas hypoteku, a staras sa o dieta. Pravdepodobne ti pri sebe chyba niekto s kym by si bola stastna nie?
tak to je na psychologa, nie na forum...
a
