Nasledujúce riadky sú len vyústením mojej potreby sa niekde vyrozprávať a neviem kde inde sa mám zdôveriť. Budem rád ak sa vyjadrí čo najviac ľudí, ktorí sa s mojom výpoveďou stotožňujú alebo jednoducho tí, ktorí k tomu majú čo povedať.
Ešte som len stredoškolák a už často musím znášať depresívne stavy a pocity úzkosti. Som melancholický typ človeka a preto okolité podnety ťažko znášam. Priateľov, známych a blízkych veľa nemám a ani tí ma nedokážu pochopiť. Som síce introvert, nutno dodať však, že extrovertný (rád by som mal vedľa seba niekoho, komu by som mohol odhaliť svoju dušu a nemusel sa pri tom báť, že ma odsúdi alebo prinajlepšom vôbec nepochopí).
Samota mi neprekáža, skôr ten pocit osamelosti, krivdy, nepochopenia a bolesti. Z dnešnej spoločnosti mi je neraz do plaču a to aj doslovne. Ľudia sú tak pragmatickí, chladní, bezohľadní a bezcitní a tým mi nepriamo hlboko ubližujú. Akoby ľudia neboli ľuďmi, akoby len stále rozprávali a slovami zakrývali, že si nič nemyslia ani necítia a sú úplne prázdni. Takmer každý sa bojí vystúpiť z davu a byť sám sebou, snaží sa byť vzorovou kópiou akéhosi ideálu súčasného človeka, t.j. ten, kto je šťastný, úspešný a bohatý. To si vážne ľudia prestali vážiť svoju ľudskosť, jedinečnosť a život ako taký?
