Koniec anorexie a bulímie

v bratislave a pezinku

hej hej lulu mas pravdu,niekde medzi tym je to naj riesenie,ked ludia vidia ze sa snazis zo vsetkych sil,je dobre ked su k tebe privetivi a chapu ta,pomozu poradia...kde si bola liecena?

netvrdím, že tvrdosť je zlá. práve naopak. ale môže to prísť do stavu, kedy je iba na príťaž. pretože PPP je aj o vzdore. treba vystihnúť ten správny pomer medzi povahou, tvrdosťou a láskavosťou.

tvrdost nie je nevyhnutna,podla mna je,keby sa so mnou maznal kazdy ze papaj moja,tak by som asi nejedla nikdy,bolo by mi to jedno,moji blizky videli ze to na mna neplati.aj na klinike,az rezim na naucil za aj v zivote musi mat kazdy z nas urcity rezim,ciele aby sme mali kam napredovat.ale tak lulu kazdy ma na to svoj nazor neberiem ti ho,mne pomohlo to ze ma spakovali a nasilu zobrali na oddelenie,inak by som uz nebola tu a ja som ich za to nenavidela no teraz som im za to vdacna ze boli na mna prisni a nechceli ustupit.

prepáčte, odoslala som príspevok inde ako som chcela

lulu, presne som rozmýšľala nad tým, či to napísať, aby to nevyznelo zle, nechcem nikoho súdiť ani hodnotiť, len som nevedela, ako to sformulovať. Jednoducho som na túto tému sama, konzultantka na mňa nemá čas a ja s kladením otázok a s vedením rozhovorov nemám žiadne skúsenosti. Tak sa vopred ospravedlňujem, ak to vyznelo zle.

Len tvrdosť nie je nevyhnutná. a prílišná už vôbec nie. môže sa obrátiť proti tebe. dôležitejšie sú vhodne kladené otázky na zamyslenie.
tiež by ma zaujímalo majush, ako to dopadlo. ja som si dnes tú svoju radu vystála. domov som prišla vyšťavená (tak ako zakaždým, keď mám čeliť jeho doterným otázkam), no zároveň i šťastná, že som mu opäť niečo z môjho trápenia prenechala.

majush napis ako si tam dopadla,prosim chod tam oni ti pomozu fakt.a lulu mas vo vsetko uplnu pravdu.keby so mnou niekto tak od zaciatku tvrdo zaobchadzal ako na klinike tak by som to nedotiahla na 38 kil

Buana a Lulu81 velmi vam dakujem, moc si vazim vas zaujem o mna. A dakujem vam aj za vase nazory, velmi teraz potrebujem pocut aj ine nazory a hlavne vam dakujem za to ze vsetko to, co ste napisali vo mne niecim pohlo a rozhodla som sa, ze sa tam pojdem aspon pozriet. neviem ci hned zajtra, ale urcite tento tyzden vojdem do tej cakarne, nejako naberiem odvahu a zaklopem. Urcite sa moj zivot konecne niekam pohne a nieco sa zmeni. vazne sa velmi bojim, ale snad to uz nebude horsie ako to je. Velmi velmi vam dakujem

Majush, si si istá, že nevieš, kde sa to 1 kilo podelo?! pokús sa v hlave si usporiadať všetko ohľadne chudnutia, svojej postavy a potom si sadni pred psychiatra so slovami, že si zrelá na liečenie. pretože tie fyzické pocity, ktoré si opisovala, ťa budú sprevádzať počas celého tvojho anorektického života. pouvažuj. či ti za to stoja. mne nestáli.
pri liečbe je najdôležitejšia úprimnosť k sebe samej. keď už nie k ostatným. potom liečba nemá význam.
majush, mám pocit, že nevieš, čo vlastne chceš. či máš vyhovieť rodičom alebo sa starať iba o svoju postavu. môžeš prať pomocnú ruku. ak budeš mať pocit, že toto nie je tvoja cesta, "zdupkáš". len prosím nerozmýšľaj nad tým, čo máš robiť, pretože anorexia čaká na svoju príležitosť.

som 5 rokov abstinujúca bulimička a poviem vám, keď si pomyslím, čo všetko som predtým robila, prevráti sa mi žalúdok (paradox nie?!). vtedy to bol môj spôsob života a teraz do neba volajúca absurdita.