Dobry den , pisem lebo uz fakt neviem co mam so sebou robit lebo si neviem ani sama poradit a najhorsie je ze nedokazem svoje city nejako realisticky opisat svojim blizkym. Mam 21 rokov a studujem 2 rocnik VS posledny mesiac sa mi zacali radikalne menit nalada alebo osobnost ci ako to povedat je pravda ze nikdy som nebola ktovieaka optimistka ale zase ani zaryta pesimistka zhruba pred mesiacom sa akoby vsetko zmenilo a ja som zrazu videla zacala vidiet v jasnych tmavych konturach a bola som na seba velmi alergicka ba priam precitlivena utocila som velmi prudko na svojich blizkych na akukolvek poznamku , hned som sa rozplakala aj ked som na to nemala az taky dovod a vacsina ludi mi pride hrozne otravna najhorsie je ze som si zacala nahovarat ze uplne nic nezvladam co sa tyka skoly po kazdom zapocte som mala maly nervovy kolaps potom ked niekto do mna podpichol ihned som vybuchla ako sopka v sucastnosti je to take ze sa blizi skuskove obdobie a ja rozmyslam o tom ze prerusim studium lebo mam pocit ze sa mi v nicom dlhodobo nedari a nic ma nenaplna a ze sa nemam o koho opriet ( proste akoby bola vo mne nejaka trvala predstava o tom ze ma nikto nemoze pochopit)a nedavno sa v nasom rodinnom okoli vyskytlo tragicke umrtie v podstate mi ten clovek ani nebol ktovieako blizky no otriaslo to so mnou tak ze sa uz asi druhy tyzden neviem z toho spamatat proste sa citim ako nejaka sibnuta melancholicka zamerana hlavne na svoju osobu ktora sa pozera na svet cez cierny priezor ale problem je ze az taka precitlivene sibnuta som nikdy nebola priatelia nechapu co sa to so mnou stale ved predtym som im ja davala pozitivne rady ohladom zivota studia atd Citim sa ako nejaka chodiaca troska pripravena len na odchod z tohto zivota je pravda ze v horsich chvilach som pomyslala na samovrazdu ale to boli vazne stavy s vysokym vypatim . Uz neviem co mam robit neviem ci je to v hranici normalnosti alebo je to nejake narusenie neviem ci mam vyhladat nejaku odbornu pomoc alebo nie prosim poradte budem rada :-)
Neviem co so sebou
Gratulujem za Béčko ;) krasny vykon
no a ..
Nemusis vidiet priliz daleko do budusnoti, to mas tak ako s tymto zapoctom, bola to relativne kratka buducnost a vysla :)
Takto to vyjde par krat a bude z toho daleka buducnosti.
Ked mas tazke obdobie, je to ako mhla na ceste, nevidis daleko, ale predsa len vidis a predsa len ides, sofer je neisty, ale stale ide dopredu, pomaly ale iste :)
Par krat to mozno nevyjde, ale eventualne sa podari vsetko :)
Podla mna je lepsie si zostavit take mensie ciele, rozkuskovat daleky ciel na malickost, clovek ma potom aspon ako taku radost ze sa nieco podarilo.
no co sa tyka zapoctov tak som ich ku podivu spravila nechapem ale preco som proste nadobudla taky pocit ze to nemam proste bol to taky hnusny pocit ze okrem toho studia nemate v rukach nic doslova som sa zosypala na chodbe a pritom som dostala Béčko zaujimave ze ma to ani nejako nepotesilo co je nezvycajne nikdy som toto nerobila spoluziaci su nastvati ze robim rodeo a v skutocnosti nemam problem nechapem ale preco to robim mam neskutocny strach z buducnosti co sa stane potom a ked nieco zbabrem ze to bude mat nasledky na kvalitu mojho zivota , proste som taka ze mam rada ked su veci v poriadku obcas mam pocit ze sa cely zivot niecoho bojim dakujem vam za vase rady velmi si to cenim :-) a Magy tehotna urcite nie som :-D takze to asi v tom nebude
kacka, cital som to dost pozorne, a su len dve veci ktore ma napadaju.
Ta seriozna - ist vyhladat odbornu pomoc a tym myslim ODBORNU. Psychologickych poradni je kopec, po prvom-druhom sedeni ti dany odbornik povie ci ti pomoct dokaze alebo ta posle za psychiatrom.
Napokon, tie poradne na to su a vela ich je bezplatnych. Ti ludia su skoleni a skuseni, tu ti poradi kde-kto kde-co a pokial mas zaklad patologicky, moze ti to len zhorsit.
No a ta menej seriozna rada, s troskou stipky humoru, ale neber to v zlom,
to ma napadlo instinktivne po docitani tvojej spovedi, ze by bolo nacase si spravit tehotensky test ;)
Kacka,
urcite si rozmyslala nad tym, co moze byt za touto Tvojou precitlivelostou. Mozno sa pred mesiacom stalo nieco, co v Tebe nastartovalo tento mechanizmus spravania. Kludne to moze byt aj to umrtie. Skus najst pricinu, ak ju nenajdes a sa to nezlepsi, asi by si mala vyhladat odbornu pomoc.
Nenapisala si, ako si tie zapocty urobila, lebo ak si ich az na to vnutorne prezivanie urobila v pohode, tak sa len podcenujes a svojim myslenim si to zbytocne stazujes. V tom pripade by si podla mna nespravila dobre, keby si prerusila studium. Len by si sa uzatvorila do seba a potvrdila samej sebe, ze by si to nezvladla. Toto vyhybave konanie by Ti kratkodobo prinieslo ulavu, ale z dlhodobeho hladiska by Ti len uskodilo - ked uz na nicom inom, tak na sebadovere. Takze ak citis, ze Ta tieto stavy aj v nadvaznosti na studium velmi vycerpavaju, mala by si navstivit psychologa, prip. aj psychiatra. Mozno by Ti uz slabsia davka antidepresiv spolu s psychologickou terapiou velmi pomohla. Vela robi uz len to, ze by si sa vyrozpravala osobe, ktora by Ta vedela pochopit. A antidepresiva by Ta odbremenili od tych neprijemnych uzkostnych myslienok a mohla by si sa viac zamerat na studium. Inak, nic co si napisala nie je nenormalne alebo nepochopitelne.
