Beznádejná situácia

Som študentkou na strednej škole. Viac ako rok si uvedomujem že mám problémy. Najskôr to boli len zlé udalosti ktoré som nemohla ovplyvniť ako smrť mojej starej mamy ktorá bola pre mňa všetkým.Cítila som že od tohto okamihu som sa v niečom zmenila sama však neviem v čom no bol zo mňa iný človek. Potom ma začali nenávidieť v škole stala som sa terčom posmechu, keď som tomu nevenovala pozornosť tak to prešlo ale stále som viac menej out-sider. Neskôr nešťastný vzťah ktorý mi spôsoboval problémy s rodičmi, priateľmi... po rozchode som bola v stave návaly plaču celé dni, myslela som že to prejde, je to normálne, no po mesiaci som bola ako keby v depresii, nedokázala som nič, bola som ako telo bez duše, všetko mi bolo ukradnuté, nič ma nebavilo. V škole som nebola schopná vnímať, mala som zlé výsledky aj keď som sa učila tri hodiny nezapamätala som si takmer nič. Nevedela som o čom sa mám s ľuďmi rozprávať, odcudzila som sa rodine, pred rodičmi som hrala divadielko aký mám skvelý život, nemám si čo povedať s ľuďmi aj keď chcem neviem o čom sa mám s nimi rozprávať, začala som pociťovať stav že mám problém keď mám niečo vybaviť, napr objednať sa u kaderníčky, mám problém zdvihnúť telefón a zavolať, tento stav trval skoro rok, potom ma kamarátka presvedčila o tom že mi za to nestál na čas mi bolo fayn potom sa to zas vrátilo, potom mi zas pomohla a ja som myslela že je to definitívne, až kým ma moji priatelia nevyčlenili z partie. Znovu sa všetko vrátilo, pomaly neviem o čom sa mám baviť aj s tými poslednými priateľmi čo mi zostali. Uvedomila som si že s týmto si už sama nepomôžem a že potrebujem psychológa, no som študentka nemám peniaze na psychológa aby sm si platila nejakú terapiu, v inej téme som sa dočítala že dokonca potrebujem lístok od obvoďáčky, takže nehrozí. A školský psychológ neprichádza do úvahy nedôverujem mu po tom čo problém jednej baby nechtiac povedal jej rodičom....Môžem vôbec ešte niečo robiť?