celé zle

prvá moja dilema sa týkala kategórie - kam ten môj dnešný monológ zaradiť. v prvom rade ide asi o psychické zdravie, ďalej rodičovstvo a možno i anorexia. všetko so všetkým súvisí.
je veľký rozpor medzi tým, čo si myslím o sebe ja a čo si myslí okolie. priepastný. veľmi ma to zneisťuje. spätná väzba od okolia - si namyslená, nadradená, flegmatická - ľudia, čo ma poznajú povrchne. okej. nepoznajú ma. asi maskujem svoju neistotu, svoju krehkosť drsným výrazom tváre - hoci nevedomým. lenže mám tu aj blízku kamošku a frajera (3 roky) a tí ma zabili názorom, že som prehnane sebavedomá. v rôznych situáciách v približne rovnakom čase mi niečo takéto naznačili. a mňa to šokovalo.
nenávidím sa. kedysi som sa nenávidela strašne; čím som staršia, zvykám si na seba, ale i tak ... nemám sa rada. neviem so sebou žiť. vlastne keby som si mala vybrať medzi byť či nebyť - nebyť by bolo pre mňa vykúpením.
prejdeme k anorexii. :D nie, netrpím ňou. len som proste po pôrode veľmi schudla a stratila chuť do jedla. jem menej ako moja 1,5ročná dcéra. bola som však na testoch a lekárka povedala, že mám všetko v norme a krvný obraz lepší ako pre pôrodom. čiže žiadne zdravotné problémy mi moje nejedenie neprináša. možno zatiaľ, ale keďže trvá rok a pol a testy boli prednedávnom a v poriadku - takže myslím, že všetko ok. i tak nemám nejakú extra nízku váhu. úplne normálnu.
paralelu vidím v tom, že i to chudnutie bude mať psychický pôvod.
svoje dieťa veľmi ľúbim, príkladne sa starám, myslím, že som vcelku v pohode mama. až na chvíle, kedy to na mňa doľahne a ja striedam plač s krikom a krik s plačom. viem už aspoň odísť a ventilovať to inde, kedysi som naozaj hučala po tej krásnej tváričke v perinke - dnes sa mi už darí ako-tak to zúfalstvo spracovať. zo zúrivosti drhnem - leštím - umývam a prejde ma to.
chcem prísť na to, prečo mnou tieto veci lomcujú. prečo som taká nešťastná. prejde ma to niekedy? vyrastiem z toho?
...dík za každý názor