Mám jedného kamaráta do ktorého som už rok aj pol zamilovaná. On to ignoruje. Niekedy sa ku mne správa ako k poslednej špine, inokedy je to v pohode. Väčšinou je ku mne ľahostajný a som pre neho vzduch, nepríjma moje rady, ignoruje moje poznámky, ani sa na mňa nepozrie. Viem že niekedy mu na mne záležalo, no neviem ako je tomu teraz. Je strašne tvrdohlavý a svojský, nedá sa o niečom len tak ľahko presvedčiť. Nedodrží slovo a chodí poza školu. A preto k nemu cítim nenávisť. No boli časy ked bol ku mne veľmi milý, chápavý, vnímavý, a záležalo mu na mne. Na jednej strane ho obdivujem, túžim po ňom, páči sa mi, som šťastná ked sa smeje, nesmierna ma teší už len pohľad na neho....No niekdedy cítim hrozný hnev a najradšej by som mu vykričala to, že ako sa ku mne posledné mesiace správal je hrozné...a mvtedy by som ho najradšej videla poníženého.....tak poníženého že by potreboval moju pomoc a potom by zistil že pre neho niečo znamenám.....Neviem čo je to so mnou....obidva typy vo mne lomcujú striedavo vo chvíľach ked som blízko neho. A potom sa mu neviem pozrieť do očí - bud preto že by som sa začala červenať a nevedela by som vydať so seba rozumné slovo, alebo, v tom horšom prípade viem, že keby som sa mu pozrela do očí, nevydržala by som to a nabliakala by som do neho..... Ako mám tieto emocie ustriehnuť aby som nespravila niečo čo budem ľutovať? A ako sa mám presvedčiť že mu na mne ešte aspoň trochu záleží? Bojím sa že niečo vyvediem a navždy ho stratím..... Pomoc:-(
