Syndromom ppp trpim uz 10 rokov..

ahoj vsetkym, normalne som ostala sokovana, aka je tu diskutovana tema, ktora je aj mojim velkym problemom..myslela som si, ze nas je na zemi par, ze svoj problem kazdy skryva a sanca poradit a pomoct je miziva..
najprv vam chcem predstavit svoj problem..syndromom ppp trpim uz 10 rokov..zacalo sa to, ked som mala 13 a v obdobi puberty som pribrala par kil..spoluziaci na ZS sa mi zacali posmievat,rovnako aj ocino mal raz-ci dvakrat podobnu poznamku, velmi sa ma to dotlko..a tak som sa za ucelom navratu k povodnej vahe zacala studovat literaturu,diety, ktore sa od seba dost rozchadzali..vsade sa nemohlo nieco ine..a tak som prestavala jest vecer..najprv od siestej, potom skok od jednej poobede az sa to presunulo na deviatu-desiatu hodinu rano,kde som dokazala zjest len jedny chrumky alebo suchy rozok. vaha isla dole a ja som bola spokojna ako sa kazdy hrozil nad mojou chudostou. samozrejme, ze som k tomu denne cvicila. po dvoch-troch rokoch mi vsak zacali v zimnom obdobi omrzat prsty na rukach..nevediac, ze to je dosledok mojho stravovacieho problemu som s mojimi rodicmi sla k lekarovi, ktory ma poposielal po roznych vysetreniach, az som dosla k jednemu, ktory mi pekne vynadal, ze som anorekticka a treba mi psychiatra..zosypala som sa..no k psychiatricke som zacala chodit, a to zhruba kazde tri mesiace, liecit som sa vsak nechcela..rodicia ma zacali velmi kontrolovat v jedeni a tak som zacala prijatu potravu potajomky zvracat. pred navstevou psychiatricky som vzdy zamerne pribrala nejake 2-3 kila, ved nech je spokojna a nasledne som ich davala ucelne dole. navstivila som ju mozno 6x dohromady a potom som mojich rodicov ubezpecila, ze uz som v poriadku, nemusim tam chodit..len moj problem ostal stale...potajomky dennodenne jem a zvraciam, neviem normalne existovat a priznam sa, ze mi to vyhovuje, i ked som vo vela veciach obmedzovana. to ale nechcem rozoberat. najvacsi problem vsak je, ze sa moj problem prejavil na mojich zuboch, su v dezolatnom stave a prave ich menim sest. je to hrozne viem, ostatne su tiez dost znicene a neviem, ako dlho mi este v ustach vydrzia. je toho na mna asi vela, studujem externe na vysokej skole - prave koncim inzinierske studium, mam skusky, pisem diplomovu pracu, chodim do zamestnania, kde ma nedavno preradili na dolezitejsiu funkciu, musim sa starat o rodinu,rodicov,babku..je toho celkom dost a vychodiskom z nahromadeneho stresu hladam v potrave..uz sa tak ale neda dalej,neviem, kam ma to dovedie..snazim sa tesit zo zivota, som aktivna, mam rada zabavu a sama by som si na zivot nedokazala siahnut..ale castokrat si prajem, aby sa mi stala nejaka nehoda, nech uz mam po probleme.. nikto to o mne nevie, v prostredi, kde zijem by to bola velka hanba a neznesiem lutostne pohlady okolia.. mozno je prvy krok, ze som to sem napisala, chcem sa liecit/vyliecit, len bojim sa, ze som si uz napachala velke skody.. sama som uz skusala prestat niekolkokrat, no nevydrzala som ani jeden den..zrejme by pomohla hospitalizacia, len si to momentalne nemozem kvoli povinnostiam dovolit.. ako dalej? co mam robit?