Psychická trauma je duševný úraz, ktorý má za následok funkčné poruchy, niekedy aj organické zmeny; jednorazová (smrť blízkej osoby, znásilnenie), drobnejšia ale opakujúca sa (rodinné hádky, arogantný šéf), vedúca k traumatizácii; v prípade traumatizujúceho vplyvu učiteľa ide o didaktogéniu alebo pedagogéniu.
Psychická trauma
navi
navi
Další oblastí, v níž se tento pojem často vyskytuje, jsou psychologie a psychiatrie. V analogii k výše uvedené definici se zde traumatem rozumí zážitek, který ve velké míře porušuje duševní rovnováhu. Traumatizujícími zážitky mohou být např. těžké nehody, přepadení, ztráta blízkého člověka. Třebaže se podvědomí brání tím, že potlačuje vzpomínky na takový bolestivý zážitek, trauma ovlivňuje život v podobě neuróz a psychóz.
navi
Zažil som psychickú traumu v detstve. Nebola to žiadna globálna katastrofa, ani lokálna, ale osobná. Asi som prehnane citlivý, pretože keby tomu nebolo tak, tak by tú traumu zažívalo oveľa viac detí, než ju zažíva. O čo sa jednalo? Na rozhraní 4. až 5. ročníka ZŠ bolo tradíciou pomiešať žiakov z rôznych tried v ročníku. Keďže som o ničom takomto nevedel, bol to pre mňa obrovský šok, keď som sa po prázdninách idúc po schodoch hore do triedy dozvedel, že už nebudem chodiť so svojimi najlepšími kamarátmi z triedy, na krorých som sa veľmi tešil. Ten šok bol taký silný, že som sa nezmohol ani na to,na čo sa zmohol môj brat rok predomnou( to som sa dozvedel nedávno), a to, že sa zrejme prostredníctvom rodičov postaral o to, aby mohol so svojim najlepším kamarátom zostať v jednej triede. Z tohoto šoku som sa nezpamätal dodnes, a to prešlo 34 rokov. Aký to malo následok? Napriek tomu, že som bol dovtedy vynikajúci študent, som v sedemnástich nezvládol strednú školu a do svojich 28. rokov som bol so základným vzdelaním, robiac práce zodpovedajúce môjmu vzdelaniu. V 28. rokoch sa mi podarilo zmaturovať.
Zo školy som mal ešte do nedávna silú úzkosť, ktorú sa mi už podarilo potlačiť. Myslím tým už len pri vstupe do budovy školy. Chodia mi do nej deti.
Čo vlastne pri traume vzniká: ide o otrasný emocionálny zážitok, ktorý človek nieje schopný zvládnuť, a tak sa ľudovo povedané zblázni. Niekto viac a niekto menej. Dnes žijem tak, že tento emocionálny zážitok mi bráni emocionálne otvoriť sa, pretože to hrozne bolí, a tak mi chýba obrovský kus zo mňa, čo sa u mňa prejavuje ako derealizácia. Pedagogický personál nebol dosť citlivý k ľuďom ako som ja, a dodnes nechápem, prečo sa žiaci museli po triedach poprehadzovať. Je to pre mňa logickou záhadou, aj keď ja osobne by som si v tom logiku dokázal nájsť, ale keby som ju vyslovil, tak by bola považovaná za bláznivú, takže radšej mlčím.
