Moj krasny zlaty sikovny poslusny syncek sa zmenil na nepoznanie. Odkedy vie chodit, kocik sme nechavali doma. Ked sme prisli napriklad na autobusovu zastavku, kludne som ho mohla nechat pod ´zastavkovou budkou´, mal dovolene ist len po ´ciarku´ (skoro kazda zastavka ma za budkou taku ryhu v chodniku) a ja som mohla ist pozriet, kedy nam ide bus. Respektoval prikaz, ani o milimeter nevysiel! To uvadzam ako priklad. Bol absolutne poslusny, slusnucky, pekne poprosil, podakoval, vravel: nech sa paci, na ludi sa usmieval, bol spokojny a trpezlivy. Ked mal 1.5r zacalo obdobie vzdoru, hadzanie o zem a tak, ale aj to sme uspesne zvladli. A teraz prislo asi druhe kolo alebo co. Nemozem ho ani na sekundu pustit, pretoze by bol schopny vybehnut na cestu, skocit do kanala, vyvalat sa v blate. Ked sa ho spytam, preco nesmieme ist na cestu/skakat do jamy/valat sa v blate, mlake, vie krasne odpovedat. Vsetko si uvedomuje, rozumie, co sa stane, ked urobi danu vec, ale aj napriek tomu sa sprava ako odtrhnuty z retaze. Tato zmena sa stala tak rychlo, ze nestiham ani zasahovat. Kedysi vsimavy opatrny chlapcek sa vsade vali ako uragan, akoby mal klapky, nezaujima ho, ze je pred nim alebo okolo neho nejake dieta prip. vec, co moze zhodit; kam ho napadne, tam sa vyberie; ked chce zo stola keksik, kludne zhodi poharik s cajom - toto nerobil! vzdy ma na vsetko upozornoval, vsetko si vsimal... teraz neviem, co sa deje, zrazu su dolezite len jeho okamzite potreby... Uplne mi prerastol cez hlavu. Neviem, ako na neho. Snad kazdych 10 minut mu musim dat nejaky trest, pretoze spravil nieco velmi zle. Od jedu ma dokaze udriet. Tymto sme si presli, vysvetlila som mu, ze bit ludi nesmie, ked udrel, automaticky pofukal a ospravedlnil sa. Teraz je akoby hnev silnejsi ako on. Nakoniec sa ospravedli, ale je schopny ma ´vyzauskovat´. Snazim sa ho chvalit za cokolvek, co urobi dobre. Chvalim ho do nemoty, ma rad uznanie, tak chcem, aby si uvedomil, ze ked sa sprava pekne, dostane sa mu pochvaly/odmeny... Teoriu ovladam, ale v praxi sa mi nic neosvedcuje. Co sa tyka slusneho spravania - uz nepozna ziadne prosim ta. Vsetko len ´chcem, chceeeem!!!´ a najlepsie hned. Kazdy den aspon 20x poviem, nech si to vypyta slusne a vtedy si to vypyta (povie prosim si), ale aj tak zacina s ´CHCEEEEEM´... Bojim sa s nim ist aj do parku - je neposlusny, ide na preliezky, na ktore je este maly, je schopny sotit dieta, ked protestujem, zacne nenormalne vykrikovat a jacat, pripadne zalostne plakat, az si ludia mozu mysliet, ze ho mlatim alebo co (ked sa obzru, az ked ho zvieram v naruci, aby mi zasa niekam nezdrhol). Do kocika sa pomaly nemesti, ale najnovsie sme ho opat (po roku nepouzivania!)vytiahli, pretoze ked nieco nesiem v rukach (nakup) naozaj s nim nevladzem bojovat. Ako trest pouzivam zakaz vecernej rozpravky pred spanim a ze mu vezmem to, s cim robi neplechu. Neviem, ako inak na neho. Dat po zadku - na to vobec nereaguje. Viete mi daco poradit - skusenejsie maminy? Dakujem.
2-rocny uragan
No Matilda, ako by si pisala o mojom synovi. Som slobodna matka a maleho (2,5r) som dala pred casom do jasli, pretoze som uz musela do prace. Odkedy je tam, pochytil vsetko zle. Na pieskoviskach a detskych kutikoch vidim, ako niektore matky zanedbavaju vychovu - deti su ako besne a ony ich vobec neupozornia, ze robia nieco zle. Ked niekoho udru, ony sa dalej rozpravaju a ani si to nevsimnu. Ja velmi dbam na vychovu, ale zrejme od takychto deti pochytil aj skarede slova alebo vety typu: "neopovaz sa ma dotknut!". Neviem, co s tym. Nemam na neho az tolko casu, hoci cele popoludnia travime spolu, aktivnou zabavou a rozpravanim. Zijeme v jednej izbicke v podnajme - samy dvaja, takze v podstate ma odo mna vsetku moznu pozornost. V poslednej dobe ma trapi, ze nema uctu k jedlu. Nemame sa financne najlepsie, zijeme z ruky do ust, kedze som odkazana len sama na seba a nenasla som inu pracu, ktora by zodpovedala casu, ktory moze travit maly v jasliach - pracujem len 6 hodin denne a ked mu prinesiem banan a on mi ho rozdupe pred ocami, velakrat sa rozplacem a uplne zrutim. Citim sa dost labilna, je toho na mna vela a toto jeho nove vystrajanie mi na optimizme nepridava. Preto budem rada, ked mi skusite trochu pomoct, co sa tyka jeho vychovy. Nemam sa koho opytat.
Tiez sa vyhrazam, ze mu vezmem to, s cim buchoce a ked neprestane, aj vezmem, ale on sa vzdy vynajde a zacne robit nejaku inu neplechu - napriklad kopat do radiatora. Nemozem ho predsa priviazat a ked si potrebujem nieco porobit, musim ho doslova nasilim drzat na rukach a pokusat sa vysavat a pod. Pretoze inac zhadzuje veci, trha stranky v knihe... Ked sa mu venujem - staviame, kreslime, kotulame loptu a pod, vtedy je zlaty. Ale akonahle potrebujem chvilku pre seba alebo upratovanie, nedokaze prezit,ze som neni sto percentne pri nom.
Som nacisto nestatna, nechcem vsetko zvalovat na kolektiv v jasliach, ale takto sa chovat nezvykol. Matildin pribeh vsak dosvedcuje, ze to je urcite aj problemovym vekom...
moj sa nastastie znormalizoval, rad poslucha, ak neposlucha, tak zvysim hlas a poviem,Zase neposluchas< a on ze Poslucham poslucham...uz ma respekt. Ak predsa len neposluchne, vyhrazam sa mu, ze mu nieco vezmem, s cim sa prave hra alebo s cim robi problemy, ak niecim napr. bucha a tak. Niekedy, ked je unaveny, alebo rozjaseny, to nepomaha, tak pouzijem vyhrazky chces po zadku, pojdes do kuta a pod. Niekedy ked si uz neda povedat, tak mu po zadku aj dam. Ked si chce placom dosiahnut svoje, poviem mu nech ide plakat inde, ja sa nanho pozerat nebudem. A sam ide niekam do kutika, tam sa ukludni. Dolezite je nenechat sa vytocit, nekricat. Nie vzdy mi to ide...niekedy ked sa ponahlam alebo som unavena. Ale viac dosiahnes s kludom ako s krikom.
:) Moj prispevok som pisala naozaj znicena. V podstate plati, co som napisala, ale ked som ukludnena, tak je to lepsie. Ked som podrazdena, tak mi naschval robi nervy. Deti vela vycitia. A pochopila som, ze to, o co mu ide najviac, je publikum. Ked sme samy dvaja, tak poslucha; akonahle su tam dalsi ludia, zacne sa predvadzat, aky je on vymyselnik.
...
Neposlusne deti - tak ja som pred pol rokom krutila hlavou, co su to za rodicia, ze ich potomok tak vyvadza a myslela som, ze je to zanedbana vychova. Moja mama tiez vravi, ze jej deti vymyslali menej. Ciastocne myslim, ze je to tym, ze si to uz nepamata :) , v hlave si drzi len to dobre; ale urcite je to aj stravou dnesnych deti - éčka, konzervanty, farbiva - toto vsetko sposobuje u deti sklony k hyperaktivite. Ibaze ja sa taaak snazim zdravo ho stravovat. Obcas sa neubranim Jupikom a maskrtam a asi aj tu bude chyba.
...
Katkausko, nehnevaj sa. Urcite mas pravdu aj ty, co sa tyka utlacania; tiez sa niekedy bojim, ci pilisne trvanie na prikazoch neudupe jeho sebavedomie, ale preto to skor riesim moznostami - dam mu na vyber dve moznosti a co vyberie, to budeme robit. Pretoze ked povies, ze dnes nepojdeme do obchodu a ona nakoniec dosiahne, ze idete do obchodu, ma pocit vitazstva na ukor poslusnosti. Myslim, ze v starsom veku ti uz neskoci na taky lacny trik - povies opak a cakas, ze nakoniec urobi po tvojom. Potom sa stretnes s neprekonatelnym odporom, ked nebude respektovat tvoje prikazy. Taketo triky ti platia u dvojrocnej, ale u stvorrocnej budes zacinat s vychocou od zaciatku a prekonavat odpor prefikanejsieho starsieho dietatka.
...
Rada si s vami podiskutujem, baby. Pisme si o vychove a ako sa nam co osvedcilo. Ake tresty pouzivate u 2-4rocnych deti?
matilda-z,precitala som si tvoj prispevok,nezavidim ti,ani neviem co ti mam poradit,ale musim ti napisat,lebo pocula som od viac mamiciek, ze maju take neposlusne deti,ja mam deti uz velke ,ale nikdy som take nieco nezazila i ked boli velmi zive,je to cim dalej tym horsie s tymi detmi...nezavidim teraz tym mamickam...ale ja si myslim,ze sa zmeni len treba velku trpezlivost a vela trpezlivosti,ale ver zmeni sa po takych par rokov sa budete tomu smiat,ale viem, ze teraz ti nie je do smiechu...len musis byt do urcitej mieri tvrda a nepopustit,lebo sama pisas,ze teoriu ovladas,ale je pravda, ze prax je uplne ina,ze?zelam ti vela stastia z URAGANOM :))))...........UVIDIS ZMENI SA ...TEN VAS URAGAN...
katkausko...ano, je treba odviezt pozornost a setrit si nervy. Ale dieta musi citit, kto je tu autoritou, aby to zas nechapala zle, ze vy robite to co chce ona.
Nemyslím si,že svoju dcéru podporujem v neposlúchaní! Je v období vzdoru, čo znamená, že nútiť dieťa nasilu k niečomu krikom a bitkou, je úplne zbytočné, len tým udupete jeho osobnosť. Nehovorím, že vám má dieťa "skákať po hlave", ale je lepšie hľadať iné riešenia, ako by sa mi malo dieťa hádzať o zem a robiť cirkus.. Tiež máme s manželom určité hranice, ale ak sa dá vec vyriešiť bez revu, tak prečo nie?!
Dakujem za rady a povzbudenia, baby.
Príklad: Potrebujem ísť nakúpiť a aby malá nevzdorovala tak začnem: dnes nepôjdeme do obchodíku, nič dobré si nekúpime a podobne.. dcéra samozrejme zareaguje presne opačne a sme v obchode.
-KATKAUSKO, prave toto robit nechcem. Pretoze tvoja si mysli, ze nakoniec bolo po jej. Cize ju podporujes v neposluchani. Rodic ma mat respekt. Je ok, ked sa na veci dohodneme, ale nie, ked jej tolerujeme neposluchanie.
Viem o čom pišeš. Môj terminátor bude mat už 4 a nemôžem ho nechat ani na minútu. Ked je podozrýve ticho niečo sa deje. Ma dni ked je super počúva a všetko a na dalši deň je ako čert. Ja už len čakám že to skonči,ale neviem kedy!!! Tak prajem všetkým mamám pevne nervy a hlavne klud.
Ahoj Matil, viem o čom píšeš. Tiež mám dvojročného zbojníka, menom Terezka. Prišlo to tiež nečakane a moje zlatíčko sa zmenilo na jedoša.. Niekde som čítala, že v dvoch rokoch začína prvá puberta. Dieťa si začína uvedomovať viac svoju osobnosť, teda svoje potreby, čo chce mať, kam chce práve ísť, čo chce práve robiť.. atď. Samozrejme všetko nemôže byť tak, ako si to ono doslova žiada. Nechápe prečo nemôže ísť tam kde práve ono chce, berie to tak,že mu robíme napriek a tak začnú strašné plače, vzdor a nepochopenie z jeho strany. S manželom to riešime, tak aby v konečnom dôsledku si dieťa myslelo, že dosiahlo to čo chcelo. Príklad: Potrebujem ísť nakúpiť a aby malá nevzdorovala tak začnem: dnes nepôjdeme do obchodíku, nič dobré si nekúpime a podobne.. dcéra samozrejme zareaguje presne opačne a sme v obchode. Tak je to skoro so všetkým. Horšie je to s tým utekaním na cestu. U nás tiež krik nič nerieši a myslím, že to nie je ani dobré, pre jeho sebavedomie. V tomto veku dieťaťu nevysvetlíte ani podobrom ani po zlom prečo NIE! Viem, že je to niekedy o nervy, ale snáď sa to časom zlepší. Prajem tiež veľa trpezlivosti:)
