poprosim (ne)odborný posudok mojej osobnosti...díky moc

som tak odlišná ako iní, že sa cítim ako posledný outsider, a keď sa chcem začleniť medzi ostatných tak mi je to tak proti srsti, že sa radšej ešte viac stiahnem...nedokážem sa baviť ako ostatní, nedokážem žiť ako ostatní-bežne, baviť sa s priateľmi, na spoločenských akciách, nič také.. chcela by som byť na tom ako ten najbežnejší človek, byť ničím (to som aj teraz, ale teraz veľmi vyčnievam), chcem byť človekom z pásovej výroby...a vadím tým, že taká nie som, hlavne sama sebe a to je to najhoršie..áno chcem byť tuctová lebo je to takto strašné, preto som najradšej sama, lebo ma nikto nechápe, fakt nikto....ja sama sa neznesiem, vadím si, chcem sa začleniť ale keď vidím aká som, viem, že medzi ostatných nepatrím a musím byť sama, či už chcem alebo nie...a už som si na to tak zvykla, že už chcem...čo na tom, že ma niekto má rád, či dokonca miluje, keď vadím sama sebe?...keď som sa skúšala začleniť a nedarilo sa mi to, a nikto ma nebral ani takú, akou som sa snažila byť, ani takúto aká som, tak ma to fakt totálne odradilo..proste medzi ostatných nepatrím a koniec...všetka snaha márna...neznášam svoje ja, neznášam môj pohľad na všetko, v ničom nevidím zmysel, v ničom nevidím šťastie, nikomu neverím, som utiahnutá a rozpoltená, chcem pozornosť a keď ju mám, tak pred ňou utekám, bojím sa ľudí, bojím sa spoločnosti, klamstva, bojím sa všetkého a hlavne života, kde mám preboha hľadať šťastie keď mám v podstate všetko čo potrebujem, mám lásku, milujem, som milovaná, ale nemám dosť rada sama seba...? netvrdím, že som výnimočná, som len iná!!! aby si to niekto zle nevysvetlil...a nechutné je, že niektorí ľudia ma majú za úžasnú...robím polke známych psychologičku a vychvaľujú ma do nebies...robím to pre nich rada,mám z toho dobrý pocit a to mi celkom stačí....ale to sú niekoľkí ľudia..bežná spoločnosť, všetky vekové kategórie, ma majú za čudáka, pretože sa vyhýbam všetkému čo iní ľudia zámerne vyhľadávajú, vidím na sebe chyby aj tam kde ich iní nevidia a je to asi až chorobné...ak toto niekto dočítal do konca tak gratulujem, netuším, čo som tým chcela povedať, je to len ďalší krok bez cieľa..u mňa celkom bežný...no tak čo? som ok? potrebujem psychoša? alebo som len príliš veľký realista? a okrem toho ma bolí hrdlo...