Chcem vás poprosiť o váš názor. S manželom sme spolu 10rokov, máme dve deti. Od začiatku vzťahu sme mali problémy, ktoré sme po dlhom čase vždy dajako vyriešili, ale len do času...potom prišli znova. Mali sme dve vážne krízy, kedy som zvažovala, či by nebolo lepšie to ukončiť, ale vždy ma nakoniec\\\"ukecal\\\ ", lenže teraz som dospela k presvedčeniu, že sme natoľko rozdielny, že tieto sváry budú medzi nami celý život. On je zvláštna povaha, nikdy so mnou nemal chuť nič riešiť, stále bol spokojný, aj keď ja nie, nebojoval o mňa, ani keď som mu skoro ušla, to nebudem opisovať, mala som pocit, že mu skôr prekážam, najspokojnejší bol, keď som bola ticho a on mal svoj kľud. Vie dosť slovne ubližovať, nie žeby mi nadával, to nie, ale rád ironizuje, bagatelizuje a prilieva olej do ohňa...Ťažko sa to opisuje.
No a teraz som navrhla, že či by nebolo lepšie ostať spolu, ale len naoko, kvôli deťom, inak sa nehádame, vieme sa dohodnúť, aspoň to sa zlepšilo a bol by koniec trápeniam, čo sa nášhu vzťahu týka, ale on nechce, vraj ma stále ľúbi. Ale ja už mám tej tolerancie a zvykania si stále na niečo plné zuby. Nemám chuť to meniť, nemám už na to energiu, rozum radí to riešiť, ale nejde to. Chodíme aj ku psychológovi, ale zatiaľ zmenu nebadám. Vyzerá to tak, že som sa zaťala, ale to určite nie, nie som malé decko. Len už to nechcem a hlavne nemôžem meniť. Myslíte, že má zmysel dávať niekomu ešte tretiu šancu? Podľa mňa nie, nič sa nezemní. Veď ako rodičia budeme fungovať ďalej, len nie ako partneri. Už neviem, čo mám robiť, nemôžem sa celý život do niečoho nútiť...
rozvod?!
ano vadi, ale ja to nedokazem. je to aj zly pocit ale proste to nejde. Ostala som ako skala, ale ked sa neda tak sa neda. No a tiez sme len kvoli detom. Poznam presne o com pises, ked sa chcem rozpravat tak odbehne do izby, ked si stazujem tak mam co som chcela a pridava, presne mam aj skusenosti z takou kontrolu - o tom tu nechcem pisat, ale proste psycho natlak, aspon tak som to pocitovala, tiez ked bolo dobre tak na chvilu a potom zase to iste. A tiez mi bolo povedane, ze zivot sa netoci len okolo deti ze odidu ci chceme alebo nie a potom co. Ze este som mlada na to, a myslim ze aj ty, aby sme zili len preto aby sme boli. No neviem ako to bude dalej lebo cloveka to nebavi, ale deti to citia, to sa neda uplne oklamat, takze neviem. Ako pokracujete vy? A mimoch. som mu povedala ze so mnou to mat nebude tak nech kludne ide za niekym inym ale nech mi o tom nehovori.
To môj muž sa teraz snaží. Ja som sa rozhodla, že kvôli deťom som ochotná sa akurát tak dohodnúť, aby neprišli o otca, ale kvôli nim ostať spolu? To sa nedá, aj keby som chcela. Aj psychológ povedal, že ak chcem niečo zachraňovať, tak kvôli tomu, že mi ide o partnera, nie kvôli deckám, potom sa to nikdy nespraví.Zatiaľ mi to veľmi nejde, ale snažím sa , nie je mi ukradnutý, ale kto by bol po 10rokoch manželstva?!
Môj muž je ochotný to riešiť, ale dokedy mu to vydrží? Vraj nad tým nemám takto uvažovať a tešiť sa zo zmeny. Lenže mám svoje skúsenosti. Jeho komunikácia so mnou niekedy hraničila s psych. týraním. Máš dosť? Ešte ti priložím. tak neviem, je to v ňom, nedá sa veriť tomu, že sa to zmení. Ale láska vraj hory prenáša, tak sa uvidí. A tvojmu mužovi nevadí, že nesexujete?
ahoj anulienka, sa zasmejes ale ja mam to iste:-O 2 deti a 10 rokov manzelstvo ked som si citala o tebe, mi to pripadalo ako moj pribeh a teraz sme tak no uvidim, ale tiež sme mali 2 krizy a mame spolocne deti a priestory. Vsetko sme zachranovali kvoli detom, ale do kedy sa to tak dá? Vidim ale ze nie som sama, ale my maminy urobime vsetko aby boli deti spokojne, ale my vo vnutri zomierame a to uz nechcem, neda sa s mojim muzom poriadne porozpravat, ma svoju pravdu a tak.
Wowo, nie som ten typ, ktorý si myslí, že niekoho vlastní. Beriem ho ako kamaráta, ako spolubývajúceho, s ktorým sa spoločne starám o deti. Už po sebe"neštekáme", vieme sa dohodnúť. Aj mne vyhovovala jeho ľahostajnosť, ja sa viem rozčuľovať kvôli hlúpostiam...ale odtiaľ potiaľ. Ja nie som taký vedúci typ, čo potrebuje dirigovať, asi preto mi to vadí. A to, že ho beriem ako kamaráta mi veľmi nepomáha, lebo sex je úplne o ničom. Nespávame spolu vyše pol roka, to, ako žijeme mi teraz stačí.Lenže jemu to nestačí. A toto je vec, do ktorej sa už nebudem a nemôžem nútiť. Nejde to. Ja ho nezmením, jasné, ale nemôžem si na to zvyknúť...a hlavne v niektorých situáciách, keď potrebujem, aby ma podržal, aby mi dal najavo, že mu na mne záleží, nie len ako na opatrovateľke jeho detí.
Myslela som si, že by to mohlo fungovať tak, ako som napísala- veď by som ho neobmedzovala, bola by som spokojná, aj deti, žiadne výčitky...veď tak už žijeme, len som to chcela "odklepnúť" aj mužom. ale on nie.
no neviem slepy a hluchy je aj moj partner. Ja som si ho prave pre to vybrala, kedze pred tym som mala vybusne povahy.a stale sme sa hadali. S tymto som 2 roky. Je pravda ze sa nudim a neriesime casto problemy co ma zaujmaju ,,tiez je pohodovy, otrasne. Ja som ale dominantna ,takze vsetko vyriesim sama nazor od neho sice nepocujem ,takze sa sama aj pochvalim. a kde ma poriadne nahneva,,tak na otazku co si o tom myslis? a on odpovie nic,,alebo neviem,,tak kricim na neho ,,mysli !!ASPON MYSLI TOU HLAVOU!Vyhovuje mi to pre to ze predchadzajuce vztahy boli o hadke dotahovani sa kto je lepsi,kto co ako vybavil ,Sice diskusie boli zaujmave.Lenze na vsetko pripomienkoval mal nazor...stale sme sa akoby hadali o tretej veci o politike ,,a vsetkom,,co som urobila cez den a ako som to mala urobit Preto som sa prestala zdoverovat.Ja si tuto pasivitu vazim co mam teraz v tomot kludnom vztahu.Sama rieisim dolezite rozhodnutia ,a vlastne riadim domacnost a rozhodujem a on suhlasi skorr zo vsetkym ,,teda uplne zo vsetkym ked to milo a dobre poviem.Neveim, moc ti neradim byt sama,,,neviem kolko mas rokov, niektory tvrdia ze stretnes este po 40 ke dobreho muza,,ale az tak ista by som si nebola.Hlavne ci aj ty sa este vies naladit na iny vztah.Kamoska hlada 5 rokov a uz ma 45 a nenasla.Skuste nejake konicky spolocne.Urcite ho nezmenis,,len ty sa skus zmenit v tom ze kasli na tu jeho pohodu a rob si co uznas za vhodne.Ber ho ako kamarata,,nevlastnis ho,,nechaj ho nech ak je spokojny tak ako zije.Zi ty ako chces,,,pozeraj sa na neho ako na kamarata aj pre to,lebo kamaratke toleruje clovek viac ako partnerovy,
topka, to je dobrý postreh, čo si napísala, ala ja cítim, že už nemám chuť a energiu niečo meniť, už som to menila dvakrát a znova sa to vrátilo k tomu zlému starému. vždy som bola ja tá jediná, ktorá všetko riešila a ktorú niečo trápilo. Môj muž je taký "pohodový"typ, že až. Takže tá vôľa z mojej strany je teraz minimálna, aj keď viem, že krízy sú v manželstve normálne, veď sa pozerám aj okolo seba, tak my sme niečo iné. V podstate nie je veľmi na čom začať budovať, lebo to nikdy ani nebolo. Možno tak na začiatku chodenia. Bola som až veľmi tolerantná a to tiež nie je dobre. Určite, vina nikdy nie je len na jednej strane, mala som sa s ním rozísť už dávno, mala som k tomu aj dôvod, ale bála som sa. Bojím sa takých veľkých rozhodnutí, preto som asi ešte stále s ním. Ty myslíš, že to deti vycítia, možno sa nebudeme podpichovať, zatiaľ sa to nedeje, ale ja viem, myslíš za pár rokov. Ak by to takto bolo, budem to riešiť. je to dosť radikálne riešenie a momentálne mi pripadá násilné. všetko ukáže čas, možno to nejakým zázrakom znova zlepíme...ale nedávam už tomu šancu.
Vyrastala som v domacnosti, kde sa rodicia uz nemuseli, ale boli spolu kvoli detom - priala som si uz zhruba od 14tich, nech sa konecne rozvedu. Ziadne nasilie, len psychicke - take podpichovanie , vycitky, a pod - ako si sama napisala.Takze z pohladu deti - nemyslim, ze maju deti harmonicke prostredie v domacnosti , kde panuje medzi rodicmi dusno, ktore sa tvojim definitivnym rozhodnutim este znasobi.
***
Ak je tak , ako pises, ja by som sa mozno skor pokusila ozivit vztah a urcit pravidla. Takto sa ku mne nechovaj, ublizuje mi to. A ked sa to nedodrzi, tak povedzme sporte do prasiatka alebo ina hlupost. To by sa vsak dalo, iba keby bol zaujem vec riesit na oboch stranach. On sa mozno nechce k tebe tak spravat, nerobi to zamerne, len si rokmi na to zvykol. Ked ste roky "budovali" toto ocudzenie, neda sa vratit spat za par dni. Ale KDE JE VOLA, TAM JE CESTA. Na to nezabudaj! A chyba je na oboch stranach. Ak si to aj uvedomujes, skus to pred nim pomenovat - viem, ze toto robim zle. Priznaj si chyby - to je podla mna casty problem v manzelstve.
On nie je zlý človek, s deťmi pomáha, s peniazmi problém nie je, len mi je už cudzí.Nechcem sa nasilu rozvádzať, keď na to v podstate nemám pádny dôvod, ťažko sa to vysvetľuje...samozrejme, že v budúcnosti čakám problém- buď z jeho alebo mojej strany, ale kým to zatiaľ ide, nie je lepšie to nechať tak? Myslela som, že by možno bolo dobré takto žiť, aspoň kým deti neodrastú...ja už neviem...
zit s clovekom pod jednou strechou, s ktorym ta uz nic nespaja a si si ista, ze ho uz nelubis a nechces s nim byt, kvoli detom, nie je najstastnejsia volba. ja chapem, ze teraz mate doma klud a ze deti su v pohode, atd., ale tato "harmonia" dlho nevydrzi... sa z toho skor ci neskor zcvoknes...
jedna moja "znama" mala odrastene deti, ktore s nou nezili, ale zil s nou a este asi aj zije pod jednou strechou jej ex-manzel, ktory je pravnik, takze len tak sa z bytu vyhodit nedal... samozrejme, ze ona nema kam ist a je z toho uplne na nervy. a on pravnik, ktory urcite ma na to si najst nove byvanie behom chvilky jej takto doslova robi napriek, ved to je totalna provokacia.
tym som chcela povedat, ze je malo pravdepodobne, ze spolunazivanie s nim bude harmonicke, pokial uz netvorite par, aj keby si to chcela, ze budete "kamarati", ale ked je to taky clovek, ako popisujes, tak to nevidim ruzovo...
Ja som skôr sondovala, či nemá niekto podobnú skúsenosť a podobný problém, ktorý buď rieši, alebo už vyriešil, či to ide takto žiť.
