Ahojte, touto témou nechcem nikoho ponížiť ani uraziť, iba vyjadriť svoje časté pocity, ktoré sú zo značnej časti nie dobré a spôsobujú mi bolesť. Zaujímalo by ma, čo si o tom myslíte a či to má niekto podobné, prípadne kde mohla nastať chyba. Je to osobnejšie, berte to prosím s týmto ohľadom.
Som muž a pekné ženy mi vo všeobecnosti prídu ako zaujímavejšie stvorenia, ba dokonca oveľa schopnejšie a žiaľ, natíska sa mi napísať, že niekedy aj hodnotnejšie. Hoci viem, že ľudské bytosti sú si rovnocenné a rovnako hodnotné, v praxi sa mi zdá, že my muži sme neschopní, nesamostatní, nudní a podobne. Vidno to často už len na oblečení, ktoré je častokrát nanič, nevkusné. A celkovo na tom, že muži mi často neprídu byť mužmi, vrátane seba. Naopak, ženy sú krásne, majú vkus, zdá sa mi, že so ženskosťou sa už narodili a nemusia ju hľadať či sa jej učiť, často mi prídu veľmi nezávislé až nedostupné, akoby sa tešili zo života bez ohľadu na to, čo si kto o tom myslí. Z jednej strany tomu rozumiem, pretože o ženy, ktoré sú krásne, sa častokrát zaujíma veľa mužov a už len tento jeden fakt dáva človeku (žene) pocit, že sa jej dostáva pozornosť, že je chcená, obdivovaná atď. a samo o sebe tieto pocity častokrát stačia na to, aby sa človek cítil dobre a pôsobil, ba dokonca sa aj cítil, šťastný.
Znie to asi divne, ale či už sa pozriem na video z YouTube, na televíznych hlásateľov, na ľudí v mhd či inde v spoločnosti, obdivujem v drvivej väčšine iba ženy, ktoré mi prídu pekné, sympatické, na ne je zameraná moja pozornosť, rýchlo ma zaujmú. Jej výzor, oblečenie, to, ako je nalíčená, ako má upravené nechty.... A potom sa často ani neviem sústrediť na iné, lebo ma to rozruší. Prídem si dosť povrchný. A zároveň kritický k nám mužom, považujúc nás často za menej schopných, za tých, ktorí by bez ženy neprežili no ony bez nás áno. Možno je to aj preto, že ako muž vidím do mužského sveta viac a nejaká žena by možno povedala to isté o ženách, neviem... ale celé ma to deprimuje, keď sa cítim byť menej a často ma to vyrušuje i pri iných mužoch, ak si všimnem nejaké ich slabosti, nedokonalosti, niečo, o čom si myslím, že by s tým u ženy veľmi nepochodili. Peknú ženu skôr vidím ako niekoho dominantného, kto ma (a vlastne aj iného) môže kedykoľvek vymeniť, pretože záujemcov je dosť a ako vieme, muž je skôr ten, ktorý nadväzuje kontakt, čiže častokrát ju to ani veľa nestojí, stačí sa pekne obliecť (a vlastne ani to nutne netreba :D) a muži sa nájdu - určite to mnohé (a aj mnohí) poznáte zo sociálnych sietí.
Ďalšia vec, ktorá podľa mňa tieto pocity podnecuje, je tá, že sa mi zdá, že v spoločnosti sa akoby vo všeobecnosti prijalo vyzývavejšie obliekanie žien na verejnosti ako normál - krátke sukne, kraťase odhaľujúce zadok a podobne... a ako mladý muž, ktorého hormóny na peknú ženu reagujú, to vnímam ako niečo nefér, vyžadujúce odo mňa to, aby som sa tváril, že je to v poriadku, že je to bežné oblečenie a považoval za čudné, ak ma to vyvádza z miery (rozumej, že ak to vo mne vyvoláva túžbu po žene atď.) ... celé toto vnímam ako niečo, čo dáva ženu do pozície "bohyne," niečo, čo nenápadne manipuluje mužskou psychikou a potláča jeho mužskosť, niečo, čo nesie odkaz v štýle "ona sa takto obliekať môže, je to normálne a ty si divný, ak to s tebou niečo robí" či "ona je viac, pretože v tebe vzbudzuje túžbu a ona k tebe nič necíti."
Myslím si, že zo mňa dosť hovorí aj vnútorná rana/rany. Fakt, že nemám vzťah a fakt, že sa vo mne často objavuje hnev a tiež pochybnosti o sebe samom. Tieto rôzne pocity, bolesti trvajú už dlho a akosi sa z toho nedostávam von, asi vždy som do toho spadol naspäť. Viem o odborníkoch, ktorých je možné navštíviť s prosbou o pomoc, no chcel by som vedieť aj taký viac bežný pohľad na vec, prípadne či niekto také zažíva tiež, zažil a čo s tým robí, robil.
