Dcérin problém. Ešte počkať, alebo ihneď riešiť?

Sedem rokov žijem v partnerskom vzťahu so ženou a spoločne vychovávame jej 15 ročnú dcéru. Máme harmonický vzťah a jej dcéra ma berie ako jedného z milujúcich rodičov. Vie, že ju mám veľmi rada a ja to z jej strany cítim rovnako. Napriek tomu, že netvoríme klasickú rodinu, sme šťastná rodina. Partnerka ma nikdy nevylučovala z výchovy a aj keď nie som biologický rodič dcéry, dcéra sa mnou nechala vychovávať, čiže všetko bolo a aj je v poriadku. No teraz sme narazili na jednu maličkú nezhodu a dosť ma to trápi. Všetko to začalo vlastne tým, že včera som mala voľno, tak som sa rozhodla, že vyperiem posteľné. Stiahla som posteľné v dcérinej izbe a zistila som, že na matraci má suchý fľak po pocikaní. Prekvapilo ma to, lebo netušila som, že mala nehodu, no nejak zvlášť som to neriešila. Proste stalo sa. V izbe má dve postele, preto mi prirodzene napadlo, že jej dám na posteľ matrac z druhej postele a tento vyčistím. Pustila som sa do toho a ostala som zaskočená, lebo aj druhý matrac bol zjavne pocikaný. Matrace som si obzrela z oboch strán a bolo mi jasné, že sa jej to stalo najmenej trikrát. Nešlo len o nejaké cvrknutia, tie fľaky boli naozaj veľké. Keďže v tejto izbe býva od Vianoc, tak je nesporné, že za posledné štyri mesiace mala niekoľko nehôd a to ma znepokojilo. Postele som naspäť ustlala, lebo nechcela som, aby dcéra vedela, že som zistila, že mala nehody, kým to nepreberiem s partnerkou a nedohodneme sa čo ďalej. Predpokladala som, že aj ona tým bude zaskočená a bolo to tak. Je nám jasné, že sa za to hanbí, a tak to pred nami utajila. Divíme sa, že sme si to nevšimli, ale pätnásťročný človek je už dosť samostatný na to, aby zvládol obslúžiť práčku a sušičku a matrac sušila zrejme v podkroví a kým schol, na posteľ si dala starý matrac, preto sme si to nemuseli všimnúť. Mrzí ma však to, že partnerka to nechce riešiť. Dokonca jej nechce povedať ani to, že o tom vieme. Argumentuje tým, že ju nechce stresovať, aby sa to nezhoršilo, lebo v detstve mala nehody každú noc a neviem si predstaviť aké to bolo hrozné. Pamätám si, že ešte aj spolu sme chodili k nefrologičke, no je pravda, že ja som s nimi prežila už len pár nehôd. Nemám dobrý pocit, že nepovažuje za dôležité ju znova vyšetriť. Vraj nikdy jej nič nenašli, a keby sa niečo dialo, tak by nám to iste povedala aj napriek tomu, že sa hanbí. Na jej správaní sa nič nezmenilo. Stále je usmiata, urozprávaná a vyzerá byť v pohode. Partnerka navrhla, že budeme si všímať, či sa to nezhoršuje a ak sa to zhorší, začneme to riešiť. Vy by ste to riešili, alebo sa prikláňate k tomu, že môžeme počkať čo bude a uvidí sa?