Citim sa zle

Kde zacat... tak poprve, nerozumiem si s rodinou. Ako mame sa radi ale aj tak. Malo kedy sa viem s nimi normalne porozpravat, vacsinou mam iny nazor na vec, vacsinou mam pocit ze ak nieco doma spravim je to zle a nie je to podla ich predstav, ak pride navsteva je mi z toho zle a len odppcitavam kedy odidu, a aj ked sa ku mne niekedy ozve suseda tak nemam chut sa s nou bavit... tu prochadzame k bodu ze sa bojim ludi. Neviem ci je to ten pravny vyraz ale je to tak. Som dost utiahnuta, nevyrecna a ak mam rozpravat s niekym cudzim alebo s niekym kto mi nie je az tak blizky som strasne nervozna a ani neviem o com s takym clovekom rozpravat. Cize moja sanca sa zoznamit s niekym novym je nulova. A tu sa dostavame k tomu, ze nemam priatelov. Posledne 3 roky je to u mna len praca a pobyt doma. Nechodim uz von ako kedysi lebo nie je s kym. Priatelia na mna zabudli a kedze uz aj mna prestalo bavit sa stale ozyvat a tahat ich von tak som doma. Sama. Ak ma nieco trapi, musim sa s tym vysporiadat sama. Stale sama. Taktiez nemam priatela a ani deti. Ano, vo svojich 25 som stale sama a vsetci mi to pripominaju aby som neostala na ocot. Ja by som aj chcela mat vztah ale akosi to nejde. A kde a s kym sa zoznamit, ked moj spolocensky zivot je v troskach? Ked som bola mladsia, tak som chodila von s kamosmi a zoznamovanie bolo lahsie. Teraz je to pre mna tazsie aj z toho dovodu, ze mam v sebe trochu blok co sa tyka "lubostneho zivota", ale to tu velmi rozoberat nechcem. Zoznamky som skusala ale po par pisaniach to konci lebo nemam odvahu sa stretnut s niekym cez internet. Tiez ma dost trapi, ze som chuda. Velmi chuda. Az sa zato hanbim. A samozrejme cele moje okolie mi to pripomina. Ako keby som to nevedela. Uz sa z toho, ako sa snazim viac najest, neviem poriadne najest vobec. Zaludok mam vascinou ako keby stihnuty, a po par sustach mam problem dojest taku "detsku pprciu". A ked mam jest niekde v spolocnosti, o moj boze, som tak nervozna ze mi staci len voda na zasytenie. Ked idem po ulici mam pocit, ze ludia na mna ppzeraju aka som chuda. Oblecenie mi ppriadne nesedi a sama sebe sa proste nepacim. A tiez si o sebe myslim ze nie som dobry clovek. Neviem ci je to tym, ze sa citim ukrivdene a preto to robim, ale posledny pol rok som zla na ludi. Ja to ani nechcem, a pptom to aj lutujem ale ako sa hovori cas sa neda vratit spat. Tiez sa mi vela veci nedari, pridem si neschpna a trapna. Posledny mesiac som mala dost tazky, a to som uz niekedy emocne neustala a pred spanim si aj par krat poplakala nad celym mojim zivotom. Som zufala. Uvedomujem si, ze toto nie je normalne spravanie ale ja neviem co s tym. Ja to aj chcem zmenit ale neviem ako. Chcem ale zaroven sa toho bojim a tak sa to len stupnuje a stupnuje. Nehovorim ze vsetko je len zle, su aj svetle momenty v mojom zivote ale tych je straane malo. Ani nemam ziadnu zalubu, aby som prisla na ine myslienky. Ja ani neviem co by som chcela od vas za radu. Mozno len sa vyrozpravat alebo co ja fakt neviem ...