Disociacia

Asi to odo mna nebolo celkom ok polozit ti na supu tieto otazky hned na zaciatok, takze sa ospravedlnujem..

Trochu viac som si precital o tom, co to je za stav, aj ked som o tom cital v minulosti, aby som si to pripomenul. Zaujimam sa o psychiku, takze uplne celkovy taky problem ako disociaciu nemam(nesplnam vsetky kriteria) , avsak mam, resp. mal som v urcitych naznakoch to comu sa hovori "pocit odpojenia od seba".
Je to preto, lebo som zazil urcite traumy v detstve, napr. bitky od mamy, aj zosmiesnovanie doma, v skole a podobne. Cize vplyvom tychto tazkych zazitkov, som spomienky vytesnil, zablokoval som v sebe tieto emocie, lebo boli bolestive, neznesitelne. Nasledovala aj (minimalne) stredne tazka depresia a predtym nez sa poriadne rozbehla som si teraz spomenul na situaciu, ze ked som raz sedel v skole na ZS v 9. rocniku, doslova na urc. cas 20sekund som sa ako keby odpojil od svojho tela. Stalo sa mi to potom aj inokedy v nizsej intenzite
Tiez ma napadlo, ze by to mohla byt depersonalizacia, prip. derealizacia, avsak nesplnil som vsetky kriteria ani pre jedno z nich.

Kedze som potom precital viac knih o psychologii a precital viac for, co ludia opisuju o ich stavoch, zlepsil sa mi trochu prehlad, preco som citil co com citil.
Odpojenie od seba sameho je podla mojho nazoru odpojenie od vlastnych emocii. Ked neprezivam svohe emocie, znamena to, ze nie som schopny zit normalne svoj zivot a som v strese a opakuju sa mi v hlave neprijemne situacie, ktore su s tym spojene.
Opakuju sa preto, lebo mysel caka na toho cloveka, az ich spracuje. To je len moj nazor. Clovek sa doslova nedokaze integrovat emocne do seba sameho. To je to odpojenie sa od seba. Ja to ciastocne este prezivam, avsak pozorujem zmeny k lepsiemu. (pracoval som podla principov metody RUŠ, mam ale vlastne postupy, ktore som sa naucil v priebehu zivota)

To by bolo asi nadlho vypisovat co a ako som robil. Doslova by to bolo na knihu :).
Psychiatricke lieky som ja neuzival, povedal som si uz ked som chodil na SŠ, ze aj ked problemy mam, tak ich nebudem tlmit liekmi, ale CHCEM ICH RADSEJ PREZIVAT, ABY SOM ICH MOHOL NA ZAKLADE TOHO RIESIT, ANALYZIVAT, LEBO TIETO POCITY DOKAZEM POMENOVAT. Cize isiel som do velkeho rizika, ze by to mohlo dopadnut zle, kedze som vylucil antidepresiva, ked som mal uz stredne tazku depresiu. Povedal som si, ze sa z toho mozno dostanem, ale pripustil som, ze je mozne, ze sa mi to nepodari, cize som netlacil na pilu a to je dolezite. Telo dava cloveku pomocou jeho pocitov vzdy pravdivu informaciu o jeho stave.

Avsak ak uznas za vhodne, tak si daj antidepresiva, clovek sa rozhoduje sam za seba. Aj psycholog moze byt napomocny, ale rozhodne lepsi je asi psychoterapeut.

Aby som prilis dlho neobkecaval temu, mam taky nazor, ze by sa tieto stavy dali riesit pomocou hlbkovych psycholog. technik ci uz u psychoterapeuta, pripadne ak si trufas sam/sama, mozes si urobit vlastnu analyzu zazitku, vnorit sa sama do tej situacie, prezit ju znova atd... zapisovat na papier, co napomaha znovu prezitiu a lepsiemu pochopeniu emocie.

Ale dolezita je uprimnost voci svojim pocitom.
Je este jedna moznost a to je pouzit metodu RUS, pripadne jej principy. To vyuzivam napr. ja na praci so sebou, cize "integrovat sa do sameho seba" (nebyt teda odpojeny od emocii) -cize stavat sa tym, kym naozaj som, teda spracovat potlacene zazitky a precitovat znovu emocie a viac sa radovat zo zivota a uzivat si viac pritomny okamih. Tu je vyhoda, ze je na to aj kniha a clovek sa o to moze pokusit aj sam vo svojom sukromi, prip. s terapeutom. Tato metoda vychadza prave aj z hlbkovych psycholog. technik.
Dalsia moznost je regresna terapia-neskusal som, ale si myslim ze by mohla mat vyznam a mozno aj sofioterapia.

To ze sa clovek boji znovu prezivat tieto stavy mi je jasne, da sa k tomu postupne dostat.
Je ale mozne aj to, ze tento zazitok, nemusel byt prvotny spustac tohto zazitku. Este nieco ine sa mohlo stat predtym, na co si momentalne ani nemusis spomenut. A to mohlo byt primarnym spustacom tej neznesitelnej situacie, po kt. nastala disociacia, kedze si tento primarny spustac (situaciu) tiez nepracoval/a a uz na to davno zabudol/zabudla. Tato primarna situacia ak teda nastala, tak mohla obsahovat tie emocie, ktore sa prejavili v tej traume.

Áno, presne tak, riešiť a psychiater, k tomu sa ti môžu pridať strachy,že čo sa robí s tebou, zachytiť ťa to môže medzi ľuďmi, strach všetko znásobí, od strachu potom medzi ľudí menej...

Tiež samozrejme budeš na sebe pracovať s myšlienkami ,ako píše Alm., oslobodiť sa od toho zážitku, chce to ale čas

dostala som sa z toho za pomoci antidepresív. Aj u mňa išlo o posttraumatický syndróm. Určite sa choď liečiť k psychiatrovi, lebo to môže mať tendenciu zhoršovať sa, zasahuje Ti to schopnosť sústredenia a pamäť, a celkový pocit z toho je veľmi zlý. Takže sa netráp zbytočne, ale rieš.

Co konkretne sa ti stalo, aka trauma to bola, vracaju sa ti spomienky? Ake su to spomienky na co? Co si citila pri traume a co pri spomienkach?

Cize stavy nevnimanie sameho seba pocit akoby som stratila pamat nevnimanie okolitwho sveta nesustredenie sa,flashbacky