Čaute, mám v hlave poriadny bordel, vôbec neviem čo robiť, preto sem píšem s prosbou o radu. Mám 27 rokov, žijem sám v 2-izbovom byte. Byt sme kupovali pred rokom ešte s bývalou priateľkou. Spolužitie nám však neklapalo, po 3 mesiacoch hádok a kriku bolo načase vzťah ukončiť. Celú hypotéku som preniesol na seba, priateľka sa radšej vrátila k jej rodičom. Na prácu a plat si sťažovať nemôžem, pohodlne mi to pokryje hypotéku, životné náklady a ešte niečo ide na sporenia.
Pred 2 rokmi (ešte počas vzťahu) sa moja ex spoznala s jednou babou. Úprimne, nemal som z nej dobrý pocit. Vzhľadovo pekná, no veľmi často opitá, stále len fajčila a depkárila. Ak ju nejaký chalan chcel, tak len na jednu noc. Prípadne vzťah zo zúfalstva. Moja ex sa s ňou bavila, no časom sa to zmenilo skôr len na využívanie. Ich kamarátstvo tak pred pol rokom skončilo.
A zhruba vtedy si prenajala byt len o ulicu ďalej odo mňa. Dosť často sme sa na ulici stretávali, zo začiatku sme sa len pozdravili, neskôr sme si aj sadli a rozprávali sa. Dozvedal som sa o nej čoraz viac, nielen od nej samotnej ale aj od okolia. Okolie ju malo za trosku, feťáčku, alkoholičku a pod. No skôr mám pocit, že si púšťa k sebe nesprávnych ľudí. Je pravda, že niekedy v júni bola niekoľko dní v nemocnici kvôli zlej kombinácii drog a alkoholu. Bol som ju aj navštíviť, vravela, že bola u kamarátky na byte a nevedela že jej niečo dali do vodky s džúsom. Inak však drogy neberie, toto bolo kvôli jej podarenej partii, s ktorou sa už našťastie prestala po tomto incidente stretávať.
No ja ju tak trochu obdivujem. Platí dosť vysoký nájom, na taký drahý byt išla len preto, lebo je tu s bývaním dosť veľký problém. Kvôli tomu má 2 zamestnania a celé dni len pracuje. No za každú cenu chcela odísť od rodičov- otec alkoholik a mama si ho len zastáva. Zároveň "podarený" brat, ktorému sa nechce pracovať a je veľmi problematický. Do toho má psychické problémy. Do 20 rokov bola dokonca na tom tak zle, že počas celej strednej mala individuálny študijný plán (čiže bola doma) a keď mala maturovať, tak bola kvôli ťažkým depresiám v ústave. Celkovo je však milá, snaží sa človeku pomôcť, čoho mnohí v jej živote len využívajú a je mi jej veľmi ľúto.
No a aký máme vlastne spolu vzťah? Ako som už písal, často sa stretneme a rozprávame sa. Hocikedy sa aj navštevujeme, dokonca sa vzájomne pozývame na večeru, raz varím doma ja, inokedy navarí ona, občas varíme spolu. Občas si dáme víno alebo pivo, ale žiadne opíjanie sa. Keď si zapáli cigaretu (čo neznášam), tak jej ju hneď zoberiem a zahodím, za čo mi ďakuje (snaží sa prestať fajčiť). Žiadny fyzický kontakt však spolu nemávame (okrem objatia). Lenže ono sa to stále vyvíja, tak pred mesiacom mi došlo, že som do nej pobláznený. Minulý víkend ma chcela pobozkať, čo som zatrhol s výhovorkou, že sa necítim byť pripravený na niečo viac. Ono je to celé o tom, že vôbec neviem čo robiť. Okolie ju vníma veľmi zle, no ja zisťujem, že to nie je tak úplne pravda. Na druhej strane neviem, či je dobrý nápad vzťah s osobou, ktorá je veľmi často psychicky na dne. Zároveň ma desí predstava stretnutia s jej rodinou, lebo ako tak počúvam, tak jediná ako tak normálna je jej mama.
Ono je tam tých vecí viac, no nechcem rozpisovať všetky detaily, vypichol som viac menej to podstatné. Čo by ste robili vy ak by ste boli v mojej koži? Ďakujem za každú radu a názor.
