Nebavi ma takto zit

Ahojte nemam sa komu zdvoverit a vyrozpravat sa, tak to pisem tu. Vopred dakujem vsetkym ktori si to cele precitaju lebo to bude asi dlhsie.
Takze zacnem asi tym ze nemozem povedat ze mam zly alebo tazky zivot prave naopak, kazdy jeden clovek by povedal aky mam super zivot ale vobec to nie je take ako sa zda... Mam skoro 18 rokov a byvam sama. Je to z toho dovodu ze studujem v inom meste ako som sa narodila a tam mame aj byt takze sa zdrziavam vacsinou tam. Je to velkomesto ruch,ludia mam kopec kamaratov s ktorymi chodim von kazdy den. Dostavam pravidelne vreckove znie to super vsak? Ale vo svojom vnutri som utrapena. Samozrejme som vdacna za takuto prilezitost pretoze moje rodne mesto je male a nie je tam vela prilezitosti ako napr ist von a zabavit sa. Nikdy som nemala vlastnu izbu, vlastnu postel. Ked som bola mala nepocitovala som to kedze som bola este dieta a kazde dieta chce byt pri mame ale teraz ako som teenager dakujem bohu ze v podstate mam cely byt pre seba. Svoje vlastne sukromie a slobodu. Problem je v tom ze citim sa osamela, vobec to nie je teenagersky zivot, riesim uplne ine problemy ako napr mat stale cisty a upratany byt, mat navarene, vyprane a vyzehlene oblecenie atd. Nechcem sa zaoberat takymi vecami je toho na mna vela chcem byt ako pubertiacka ktora je vonku s kamaratmi dojde domov pojde do svojej vlastnej izby pusti si hudbu, vola s kamaratmi a rodicia ju zavolaju sa navecerat k stolu. Chyba mi takyto zivot teda vlastne ja som ho ani nezazila. Ano mozno si poviete ze nikto ma nenuti byt sama v tom byte ved kludne mozem ist k rodicom. Ano to mozem ale ako? Ked ako som spominala nemam ani vlastnu postel, v mojom rodnom meste nemam ziadnych kamaratov, nemam ist kam von a byt zatvorena doma v jednom kuse to nechcem. Ale nemam navyber takze ak chcem mat aspon ako taky spolocensky zivot musim byt sama v tom byte. Ale ja uz nevladzem, mam az prilis tej slobody. Samozrejme nerobim ziadne parties na byte ani nepijem nefajcim ani by mi to nenapadlo. Mam aj frajera, no nepovedala som to mame kedze je preafektovana a zacne sa pytat milion otazok, zacne mi vycitat ako mozem randit s takym deckom atd atd. Nepotrebujem pocuvat tieto reci. Mam utrapenu dusu a neviem co mam robit. Myslela som si ze ked budem vo vztahu bude to pekne a zazijem nieco nove pridem na ine myslienky ale ani to nepomaha. Bojim sa ze skoncim vo vaznej depresii z toho.