Ahojte, ani neviem prečo tu vlastne píšem. Hľadám možno nejakú útechu alebo podporu alebo proste len objektívny názor. Mám taký veľmi komplikovaný vzťah s mamou už od takej rannej dospelosti. Neviem či ste niekedy počuli o citovej závislosti ale myslím že presne tým trpím, na jednej strane som na mamu strašne naviazaná a podvedome sa snažím robiť všetko tak aby bola spokojná a záleži mi na jej názoroch, často jej volávam aj keď viem že ma stále zraní. Pred 3 rokmi po VŠ som sa osamostatnila od rodičov aj keď som mala dobrú prácu, kamošov a mala som svoj kraj veľmi rada, avšak stále som prežívala bolesť z môjho vzťahu s mamou a nevedela som čo robiť a jedna známa ma tak podporovala v odsťahovaní. Napriek tomu stále chodím raz za čas domov, aj kvôli tejto korona situácií som stratila prácu a teda bolo mi na byte samej ťažšie tak som chodievala viac domov..ale stále je to zraňujúce. Moja mamka aj trochu viac ochorela, bolo to teda vážne a mne bolo strašne ľúto som aj plakávala a tak ale keď som prišla domov a napr. prišla som z prechádzky 18:15 s kamoškou tak mi strašne vynadala a kričala že sa nehanbím že ako som jej to mohla spraviť že skoro prišla o nervy a vlastne som jej zhoršila zdrav. stav, že ako som sa mohla už za tmy vrátiť a podobne. Na jednej strane ťažko to opísať sú situácie kedy je milá je mi oporou a je veľmi dobrá ale v priebehu dňa spravím niečo čo neviem predvídať a vyvrieska sa po mne..tým že raz je milá a potom po mne strašne kričí je to veľmi bolestivé. neviem či ste niekedy niečo také zažili. Svoj domov mám strašne rada, prírodu, kamošky a celkovo sa tu cítim oveľa lepšie ako v BA aj si myslím žeby som tu bola šťastnejšia..len tam je ľahšie sa osamostatniť. Neviem čo robiť v tejto situácií, bojím sa že tu už dlho nebude tak som chcela stráviť aj chvíle doma..chodím tak raz za 2 mesiace niekedy iba..ale aj tých pár dní je veľmi ťažkých. Keď som dnes konečne šla s kamoškou na túru a zažila pekný čas tak proste večer ma čakal vreskot. Podotýkam že som tesne pred 30tkou a neviem skrátka ako túto životnú bolesť vyriešiť ako sa z toho dostať, alebo ako s ňou udržiavať vzťahy. Rada skúste sa porozprávať nefunguje a nikdy nefungovala žiaľ. Na jednej strane cítim také silné rodinné puto ale o to viac ma to zničí že sa neviem spamätať potom.
Bolesť zo vzťahu s mamou
Ahojte ďakujem za rady, v podstate sa to snažím aj dodržiavať ..bývam v BA už viac rokov a už som si aj našla prácu ale začínam trošku neskôr ..najťažší je pre mňa bod "nepripúšťaj si to" alebo "ber to s nadhľadom" veľmi by som to tak chcela ale problém je že po hádke alebo kriku z jej strany plačem aj pár hodín nie som schopná v ten deň nič jesť ani piť nedokážem nič robiť ma to vyvedie z miery..len pozrám do blba a idú mi slzy a neviem sa cez to preniesť..možno preto že na jednej strane je fakt občas strašné dobrá ku mne a vždy je tu pre mňa..ale potom mi z ničoho nič vynadá a totálne ma odsúdi a ničím sa jej nazavďačím..veľmi by som chcela prísť do štádia že mať to na háku alebo aby to menej bolelo ale neviem ako prejsť tou bolesťou...chodím aj na terapiu ale akosi mi to až tak totálne nepomáha aj keď si za terapiu dosť platím ... neviem sa proste vzchopiť a ísť ďalej cítim sa že som stratená a odsúdeniahodná a spustí sa vo mne milion výčitiek a pocitov nehodnosti že som zlyhala...myslím že to je tým že mám s ňou závislý vzťah..skúšala som už všetko niekedy aj chodiť domov raz za 2 mesiace len teraz kvôli tej chorobe som chcela byť s ňou viac..na jednej strane sa bojím že o ňu prídem na druhej sú tie stretnutia plné slz...a mám aj ocka on je v pohode milučký dobrý ale nikdy sa ma nezastane ani mi nezavolá a nejako sa nezujíma o môj život a súrodenci si žijú svoje životy a tiež sú dosť závislí na maminých názoroch boja sa reagovať inak a tak radšej iba poslúchajú..
ahoj, ja som zvykla mame povedať, kde práve som, aby nebolo tak, že ma čaká, a ja neprichádzam. Tvoja mama mi pripadá citovo veľmi nevyrovnaný človek. Ber ju, prosím, s nadhľadom, ona už iná asi nebude, a nemôžeš vedieť, aká budeš Ty v jej veku. Nepíšeš, koľko má rokov, ale keď máš 30, tak rátam, že môže mať o 22 - 30 rokov viac, ako Ty. To mi nepripadá tak veľa. Má zrejme po prechode, alebo si ním aktuálne prechádza a môže to byť jedným z dôvodom jej nevyrovnanosti. Neviem ani, či pracuje, či si jediné dieťa, či žije s ockom. Myslím, že by si sa mala naučiť prijímať mamu takú, aká je. Bývať s ňou by zrejme nebola veľká výhra pre Tvoju psychiku. Predovšetkým by som sa snažila nájsť prácu, aby som mala bezpečný príjem. Ostala by som v Bratislave, a kamarátky navštevovala raz za dva týždne, teda rovnako často, ako by si išla na víkend k mame. A telefonovala by som jej asi raz - dvakrát za týždeň.
Mne to pripadá ako manipulacia z jej strany(raz dobra,raz zla). Na druhej strane,je tu aj korona,ktorá moze toto cele zhorsovat, neudavas kolko ma rokov a ako vazne ma zdravotne problemy(pripadne ci nie je rizikova skupina )Mozno sa boji,ze tym,že chodis s niekym von,ze jej nieco nechtiac donesieš. Pri takychto typoch ludi ak uz sa neda vylucit uplne kontakt (co s mamou je asi tazko) tak ho aspon obmedzovat,o co si sa pred koronou snazila a skusat si nepripustat jej vybuchy aj ked je to tazke.Ked zisti,ze sa ta to nedotyka,nebude mat nad tebou taku moc. Drzim palce.
