Nemôžem chodiť von v skoro 15

Ahoj, za necelý mesiac mám 15, od septembra idem na SŠ a stále nemôžem skoro vôbec chodiť von. Bývam s rodičmi v celkom malej dedine, kde sa pozná každý s každým takže myslím, že by sa nemuseli báť, že budem robiť niečo nevhodné keďže by ma hneď niekto nabonzoval. Nikdy som nebola problémové decko nepijem, nefajčím, učím sa dobre. Keď chcem ísť vonku tak väčšinou počujem odpoveď, že zas to co chces byť stále vonku pritom som bola naposledy pred 3-mi týždňami... Ak ma mamina po dlhšom presviedcani pusti tak max. na 3 hodiny a je jedno o koľkej idem. Cez tieto prázdniny by som chcela byť aj s kamarátkami zo školy, ktoré bývajú vo vedľajšej dedine, kde mám aj školy. Doteraz museli stále chodiť oni kvôli mne do mojej dediny. Chcela by som ísť aj ku nim alebo do mesta, na zmrzlinu alebo do kina a tak, ale hlavne by som bola rada keby môžem aspoň v našej dedine byť vonku aj viackrát do týždňa, nie raz za 2 týždne(cez leto, kedy som stále doma!). Nechcem im klamať o tom, kde som, ale zároveň mi nedávajú veľmi na výber. Cez školu som chodila občas po tajomky zo školy do mesta alebo vonku na dedinu s kamarátkami, ich rodičia o tom samozrejme vedeli a normálne ich pustili tak na hodinu a pol len ja som bola vždy potajomky a bála sa či niekoho nestretnem. Už ma to nebavi a nechápem ako im normálne vysvetliť, že je v mojom veku úplne normálne ísť občas von a tak. Vždy ma hrozne mrzí, keď majú kamarátky nejaké super zážitky a ja som tam nemohla byť aj keď som bola doma a nemala som čo robiť bez akéhokoľvek normálneho dôvodu. Idem na strednú sama a bojím sa, že nebudem mať kamarátky práve kvôli tomu, že sa s nimi nebudem môcť stretávať alebo že budem musieť odkopnúť staré kamarátky, pretože ak budem môcť ísť aj s tými zo školy von už nebudem môcť s tými starými. Ďalšie vec, čo má trápi je to, že naši sú silno veriaci a nútia mi svoju vieru. Musím chodiť tak min. 2/3-krat do týždňa do kostola a to fakt nie len v nedeľu a sviatok. Ja som dá sa povedať, že úplne neveriaca a nie je to len kvôli tomu, že som do toho bola odmalička nútená. Proste minimálne sa mi nepáči cirkev niektoré pravidlá a kázne nášho farára, ale zároveň neverím ani v Boha. Verím skrátka v to, že každý si svojím spôsobom vytvárame svoju realitu. A ak aj Boh existuje tak proste nemôže odo mňa chcieť, aby som chodila do kostola a na spovede aj keď neverím a neurobí to zo mňa lepšieho človeka. Navyše napríklad v nedeľu by som chcela ísť do kostola s kamaratkami, ktoré sú veriace, ale ani to nemôžem skúsim ísť pekne s rodičmi. Neviem vlastne ani akú odpoveď od vás chcem, ale zaujímalo by ma či mi neviete nejakú poradiť alebo aspoň či je tu niekto kto to mal alebo má rovnako.