Ahoj všetci kto toto číta.
Podľa názvu je asi jasne o čo ide... žila som s babkou 27 rokov. Moja mama po pôrode odišla a my sme zostali spolu. Otca nemám.Ide o to že som s babkou vyrastala, vychovala má, mala som v nej 100% dôveru,bola to opora a úžasná žena. V polovici auguste žiaľ,zomrela na masívnu emboliu pľúc. Mala opuchnuté nohy, zle sa jej dýchalo. Obvodak jej stále dával nejaké prášky(od dýchania,na odvodnenie) veď každý týždeň uňho bola no nikam ju neposlal, nakoniec som volala záchranku raz v noci a v nemocnici zomrela. Uz to budú dva mesiace.A moje nálady sa striedajú jak blázon. Neviem čo si počať. Som smutná, bezmocna,stále si dávam otázky - či netrpela keď ju vzala sanitka a na čo myslela...kde je teraz.Premýšľam nad psychiatrom len akurát nechcem žiadne antidepresíva. Da sa to zvládnuť aj bez toho?Zostal mi len priateľ. Zažil niekto tu z Vás,stratu blízkej milovanej osoby? Ď.
Strata najbližšej osoby-ako to prekonať?
Ahoj
Uplne si viem predstavit cim prechadzas.
Zazila som to.par rokov dozadu s mamou.
Ona mala tiez ochorenie ktore trvalo dlhsiu dobu. A raz ju vzala sanitka a po par tyzdnoch zomrela. Uz jej nebolo pomoci.
Strasne obdobie. Revala som den co den. Nechutilo mi jest, nic ma nebavilo, obvinovala som seba aj vsetkych naokolo z toho ze zomrela, znenavidela som ostatnych ktori mali starsiu mamu od tej mojej a pytala sa samej seba preco moja musela zomriet a ich este zije, na jednej strane som si bola vedoma ze ona ma uz pokoj, netrapi sa a ja tiez kedze posledne tyzdne pred smrtou som bola dost fyzicky aj psychicky vycerpana.
Ale na druhej strane mi strasne chybala. Vsetky tie jej veci mi ju pripominali, este tyzdne po jej smrti som ich stale nechavala na tom mieste kde boli naposledy po jej smrti.
Trvalo to polroka kym som sa s tym ako tak zmierila a nabrala sil do zivota. Pomohlo mi ze som si nasla novu pracu a zpoznala novych ludi, nasla novy zmysel do zivota, a s tym som zpoznala aj svojho vtedajsieho priatela. Sice vydrzalo nam to len necely stvrtrok ale stacilo to nato aby som opät nasla chut do zivota.
Vsetko chce cas, cas zahoji rany. Aj ked teraz mas velky smutok, mozno zlost preco toto a preco tamto ale casom sa s tym clovek akosi zmieri, prijme realitu.
Teraz smut je to normalne a prirodzene, potrebujes sa s tym zmierit a vzit da s tym ze bohuzial babka zomrela. Ale ber to z tej lepsiej stranky ze sa netrapi uz, neboli ju nic, netrpi. Mne pomahalo to ked som si to uvedomila. Ak si veriaca chodievaj na omse, chodievaj na hrob zapalit sviecku, daj odslusit zanu omšu, modli sa zanu.
Pripadne chod na spoved a zdover sa co ta trapi. Vacsinou starsi knazi vedia duchovnr pomoct. Mladi su taki este hanblivi nedosledni.
Urcity cas smut ale potom zani postupne chorievat viac do spolocnosti, medzi ludi.
Prides na ine myslienky
Ja som si to pekne odplakala 3 mesiace som plakala aj 3-4x do tyzdna.Na internete som si pustala take smutne pesnicky co sa mi ozyvali rovno do srdca a mala som pocit, ze plavam v inej dimenzii.A ked uz som si myslela, ze sa uplacem k smrti, som sa pomodlila a smutok prestal odisiell akoby utal a zacala aom normalne fungovat.
Ahooj viem ocom pises pred mesiacom som prisla o otca;(rakovina pankreasu nestihla som sa spametat ze vobec ochorel a uz aj zomrel a tiez ma trapilo ze mu nemozem pomoct ;(a tak velmi by som chcela a teraz som odvtedy v samich depresiach nic ma nebavi netesi neviem ako si stym poradit stym smutkom takze tiez viem ako sa citis kludne zajdi za psychiatrom nemusi ti dat lieky proste sa vyrozpravas nauci ta vela veci ja som uz chodila kedysi a pomohlo mi to velmi takze drzim palce;)
