Ani neviem kde začať, už má nebaví život. Nemám žiadnych kamarátov a celý môj život je skrátka o ničom, uvedomujem si však, že už to takto ďalej nemôže ísť. Po výške, keď som si konečne našiel prácu som bol šťastný a plný očakávaní, lenže v práci ma nepríjemne urazili a celkovo aj trocha ohovárali, ignorovali a ja som to neuniesol a odišiel som. Samozrejme ďalšiu prácu v odbore už nemám šancu nájsť. Situácia doma je hrozná, mám pocit, že tu nikdy nič dobré nebude, skrátka nikomu sa nedarí, neustále hádky medzi každým atd. Uvedomil som si, že hľadať prácu v okolí je zbytočné,že aj keby som mal neviem akú prácu nič sa nezmení. Chcem žiť vlastný život, nájsť si podnájom, mám veľa plánov lenže uvedomujem si, že strach mi v tom bráni a doma ma nikto nepodporí. Nikdy som nevyhľadával nijaké akcie, bary ani spoločnosť, ale keď vidím, život ostatných mám pocit, že len prežívam. Nechcem chodiť z domu do práce, z práce domov. Ked vidím, aký život žijú iní ľudia, ako chodia po dovolenkách, robia rôzne veci, mám chuť svoj život zmeniť. Sám si uvedomujem, že sa v mojom okolí sa nedokážem zmeniť ani nijako prejaviť. Našiel som si prácu na druhom konci republiky v BA, kde zoberú každého, no pred týždňom ma zase ovládol strach a slušne som to zrušil resp odsunul tesne pre nástupom. Premýšľal som ďalej, ale teraz som už odhodlaný zmeniť svoj život, a dať tomu šancu. Stále sa však obávam, že ma prepadne ten pocit smútku a samoty, a že v prostredí kde budem sám to psychicky nezvládnem a potom už nebude žiadna cesta ako ďalej.
