Ahojte, rozhodol som sa pridat prispevok, pretoze chcem uprimne napisat svoj problem a anonymna cesta mi pride ako najlepsie riesenie.. S rodinou to riesit nechcem.. S jednym kamaratom sme sa o tom rozpravali, ale bolo to uz davnejsie.. Vtedy mi sice odlahlo, ale ta tarcha na dusi je tu opat a situacia sa este zhorsila.
Ked som mal 13-14 rokov tak som rovnako ako vacsina z nas zacal pocitovat pritazlivost voci opacnemu pohlaviu. Mal som skvelu partiu kamaratov, s ktorymi sme chodili von. Vela sme hovorili o babach a vacsina z nich si aj nasli prve priatelky - okrem mna. V priebehu polroka to nevyslo hned s troma dievcatami, ktore sa mi pacili, vsetky ma poslali prec so slovami, ze som mily, zlaty, pekny, ale...(rozne dovody - vyhovorky)
Potom som sa dlhsie s nijakou takou nespoznal, v podstate az ked som mal 16 a 17. To boli dalsie dva pokusy, ktore sa skoncili uplne rovnako. Ale uz ma to az tak netrapilo, asi som si zvykol na ten pocit po odmietnuti. V tomto obdobi som stratil aj kamaratov, pretoze som s nimi dost nepekne vydrbal a prestal chodit von - zial bolo to tak, hanbim sa za to, ale spat to uz nejde vratit, takze to nebudem ani viac rozoberat.
Mal som este kamosov a kamosky na gympli, to sme este dost chodili von, ale uz sa do konca gymnazia nic take nepritrafilo, zeby som nejaku babu chcel.
Az kym neprisla vysoka skola. Na jeden odbor som chodil s jednou neuveritelne nadhernou zenou, bola vzdy mila, usmievava. Boli sme velmi zadobre, casto sme spolu robili ulohy, vela sme si pisali a nemohol som sa dockat pondelka kvoli nej :D na konci semestra, ked sme sa uz lepsie poznali, sme opat boli spolu, ucili sme sa a boli sme dost blizko, v takom poloobjati, lezala mi na ramene.. A povedal som jej, ze sa mi pači.. A reakcia uplne rovnaka ako predtym.. Povedala, ze som uzasny clovek, ze ma ma strasne rada, ale...
Bol som z toho najviac sklamany, lebo som sa k nej dostal najblizsie zo vsetkych doterajsich dievcat a myslel som si, ze to vyjde.. Ale bola to mylna predstava a bol to dost tazky pad do reality.
Co je vsak este horsie, zacal som premyslat sam nad sebou, ci so mnou nieco nie je v poriadku alebo ako to, ze sa mi toto stale stane.. Ved sa beriem za dost inteligentneho muza, vela sportujem, takze s fyzickou atraktivitou tiez nemam problem.. Tolko dievcat a vsetky odmietnutia..
Zacal som citat clanky o sebavedomi, prejave muza, tzv. alfa podstate.. A zistil som, ze vela z klucovych vlastnosti, ktore zeny pritahuju, mi chyba.. A aj som tomu uveril..
Mal som 20 r., ked som spoznal dievca, ktore sa mi opat zapacilo a skusil som sa s nou zblizit.. Kopudivu vsetko slo ako malo a zacali sme spolu chodit, hallelujah, vyslo to..
Bol som strasne stastny, ze to odmietnutie neprislo. Po dvoch mesiacoch vztahu slo vsetko fajn a zacal som uz premyslat o tom, zeby sme mohli zacat zit sexualne, ved predsa niesme spolu 2 dni, mala 17 rokov, prislo mi to idealne.. Nevidel som v tom problem.. Az kym mi nepovedala, ze ona kvoli viere nechce mat sex pred svadbou.. Troska ma to zarazilo.. Ale bol som este v euforii z toho, ze niekoho mam a mozem jej tu lasku davat, preukazovat, proste som si povedal, ze nevadi, ja ju budem lubit a mozno aj zmeni nazor.
Uplynulo 4 a pol roka, sme stale spolu. Bez sexu. Rokmi som pochopil, ze ja tak neviem fungovat. Je potrebne si rozumiet, prekvapovat sa malickostami, aby dana osoba vedela aj to, ze ju lubim nielen pre jej vaginu.. Ale takisto je dolezite spolu aj sexualne zit.. Tolko emocii, ktore sme neprezili, tolko lasky, co sme si prostrednictvom milovania nedali.. Sme neustale rozhadany, bez sexu, bez lasky, bez zivota, uz ani rozpravat sa mi s nou niekedy nechce..
Vysledok je, ze mam 24 rokov, som panic, mam depresie, casto si doma otvorim vino alebo palenku a pijem len tak pre seba. Chcem sa s nou rozist, mozno to urobim uz dnes..
Ale co potom? Chodim von s jednym kamaratom a kamaratkou, vzdy sme len traja, nikdy nikto novy, s nikym sa nespoznavam, nezoznamujem.. A aj ked sa zoznamim, dokedy mi opat potrva kym si najdem niekoho? Opat to bude 7 rokov nezdarov? Alebo viac? Strasne si neverim. Je to o to tazsie uz, ze sex ma strasne laka, neviem co so sebou, ked vidim peknu zenu. Ale neviem si predstavit, zeby ma chcela. Ved mam 4rocny vztah, v ktorom ma ani vlastna priatelka nechce.
Netusim co bude dalej. Asi zostanem sam. Mozno ked sa s tym zmierim, bude sa mi lahsie dychat. Ale ta obrovska tarcha na dusi, kazdodenne tlacenie sa slz do oci, pocit, ze 25 rokov sa nenasla ziadna, ktora by pre mna salela a tuzila po mne.. Prerasta mi to cez hlavu, dusi ma to, tazi, mam pocit, ze mam zviazane ruky nohy.. Som na dne. Kto si to precital az potialto dakujem. Uz teraz sa mi trocha ulavilo, ked je to "vonku".
Mam pekne hobby, chodim sa vela bicyklovat po roznych cykloturach v europe.. Vie ma to scasti naplnit, ale nevie mi to ani zdaleka dat ten pocit,ktory by mi dal normalne fungujuci vztah.. Boli to, prakticky neustale.. Mam slabsiu chut do jedla, usmievam sa nasilu, hovorim s ludmi nasilu.. Hovoria mi, ze nevyzeram v poriadku, aj ked sa tak snazim tvarit..
Takisto mam skvelu pracu, ktoru chcem robit uz do konca zivota, vdakabohu zdravu rodinu, ktora ma ma rada.. S uctou ku vsetkemu, nedokazem byt stastny,pride mi to vsetko zbytocne, ked mi chyba taka ta laska.. Co ma byt medzi muzom a zenou..
Dakujem za precitanie, potesi ma, ak som hodite nejake povzbudive komenty.. Je to zufale, ale uz aj to ma potesi ak to niekoho zaujalo a vyjadri sa k tomu.. V hocijakom smere..