Ako uniknút z nefungujúceho vzťahu, keď on to nechce ?

Nazov temy asi hovori za vsetko. Velmi vas prosim o radu..ako uniknut z nefungujuceho vztahu, ked druha strana to nechce dovolit, nieje s nim o tom vobec rec, odmieta opustit byt, vsetko mi dava za vinu a psychicky a tiez uz aj fyzicky ma tyra?
Aby som to upresnila na pravu mieru, sme spolu treti rok. V case, ked som sa s nim davala dokopy som nemala celkom jednoduchu situaciu - rozisla som sa s byvalym partnerom s ktorym sme si perfektne rozumeli, po 6 rokoch vztahu (odisiel do zahranicia, ja som ostala). Aj napriek tomu, ze sme dodnes v pohode (nekomunikujeme spolu sice, ale rozchadzali sme sa v dobrom a bez vycitiek ci hadok a obvinovaciek), nejak som to vtedy tazko znasala, predsalen som ho velmi lubila a potrebovala som akoby nasilu vyplnit to prazdne miesto. Dala som sa teda dost unahlene dokopy s aktualnym partnerom. Aj napriek tomu, ze uz odzaciatku su u nas hadky na tyzdennej baze uplne bezne, neviem ani ako ale vydrzali sme az do tohoto stadia, kedy vztah uz absolutne nefunguje. Vzdy, ked sme sa dost vazne pohadali, sa to napokon nejako uzavrelo, zamietlo, odignorovalo...a na druhy den sa tvaril, akoby sa nic nestalo. Vedela som uz odzaciatku, ze to nieje uplne ok, pretoze pri hadkach sa casto nestitil nazyvat ma pi@ou a podobnymi vulgarizmami, vycitkami typu, ze sa urcite ku_rvim (a to som napr bola len dlhsie v praci) a pri vyhrotenych situaciach, kedy ma naozaj urazal a ja som uz bola psychicky na dne a nevedela sa branit inak ako kricanim a placom, aby ma nechal a ze odchadzam, nerobilo mu problem mi dat facku a vykrikovat, ze som psychicky chora a mam sa uvedomit.
Oka mozno si poviete, ze som naozaj chora, ked som neodisla hned ale ja naozaj neviem ako. Byva u mna, ma moje kluce, ma tu veci, x krat sa stalo, ze som ho prosila, aby sme si aspon dali pauzu na porozmyslanie, ale on zakazdym odmietol opustit byt a nakolko ma kluce, nespravim nic. A ako som uz pisala, vzdy sa to napokon nejako "spravilo" a rano na druhy den zas odchadzal do prace s tym, ze mi dal pusu na lice a poprial pekny den. Vecer to ale vzdy uzavrel tym, ze sa mam spamatat, ze vsetko kazim a aj tak somnou nikdy nik nevydrzi a on je az moc tolerantny. Pravda je vsak taka, ze ja ani nikoho nechcem a v tomto stadiu uz ani neviem rozlisit, ci som naozaj taka otrasna a mam byt vdacna za neho, alebo co mam robit.
Aktualna situacia v domacnosti je taka, ze uz druhy mesiac medzi nami je absolutne Prazdno. Pochopila som, ze na neho neplati vobec nic, vzdy to dopadne rovnako – jeho vykrikovanim a fyzickym atakom namna s tym, ze ja si mam uznat chybu, ze nemam robit vsetko pre to, aby som nicila nas vztah a ze sa mam spamatat a nikdy ma neopusti, ze to ja sa mam konecne zacat nechovat ako pi@a a vsetko bude ok. Nie nebude a ja neviem preco si to stale nahovara :( Ci placem a prosim ho z poslednych sil na kolenach, ze si naozaj nerozumieme, ze to urcite vidi uz aj on, ze nic nefunguje...alebo kricim a idem sa zblaznit, ze neviem co mam robit a ako mu dat najavo, aby konecne odisiel a ze mam psychiku na dne. Nepomaha vobec NIC. Ani ked si sadnem a s cistou hlavou pokojnym tonom poviem, aby sme sa o tom celom porozpravali ako dvaja dospeli ludia. Nepomaha. Vzdy z toho vyjdem podla neho ako chora osoba, ktora ruinuje nas vztah.
Velmi si vycitam, ze som to neukoncila este v zaciatkoch, ked som z jeho ust pocuvala slova a nadavky na jeho byvalu priatelku, ktora ho vraj podvadzala a ktoru takisto nevedel opustit, stale mi pripominal ako to vedel a ze to bola obycajna ku@va, ktora byvala pod jeho strechou a ze sa mal na nu vysrat uz davno. Nejak som to cele prehliadala. Aj to, ako namna po tyzdni ako sme sa poznali prvykrat zdvihol hlas za to, ze som sa tesila. Vraj sa spravam ako mala a mam sa uvedomit. Pamatam si to dodnes, lebo som nechapala a zaskocilo ma, ze po mne vybehol, kvoli uplnej banalite. Clovek, ktory niekoho lubi by sa tak chovat predsa nemal.
Momentalne teda fungujeme uz druhy mesiac na tej baze, ze sa s nim vobec nezapajam do konverzacie, v praci travim maximum casu, ktory mozem. Vzdy pre mna dojde, pretoze sa boji, ze v praci niesom a ze ho podvadzam co sa samozrejme nedeje. Pardon, ale som na tom s psychikou tak zle, ze chlapa nechcem vidiet najblizsich 5 rokov a nie aby som za niekym este chodila. Mam toho celeho dost. Nerozpravame sa ak ano, tak dve vety denne. Vo svojom byte travim uplne minimum svojho casu. Nemame sex. Spavam v druhej izbe, o rozchode s nim nieje ale rec. Chcela som to vyriesit slusne, v dobrom, rozist sa. Nerozumieme si a ja k nemu uz bohuzial nic necitim, chapem, ze ho to mozno rani, ale ja sa nezvladam pretvarovat, nezvladam s nim fungovat. Nechcem nanho volat policajtov, ako sa s nim o tom preboha porozpravat ? Ako docielit to aby odisiel, aby sa s tym uz zmieril a pochopil, ze za tuto situaciu nemozem naozaj len ja, lebo to vraj cele kazim a odmietam.