Poslednú dobu si čím ďalej, tým viac uvedomujem, že nemám rada ľudskú spoločnosť. Spočiatku som si veľmi často predstavovala ako sa stretávam s ľuďmi, komunikujem a zabávam sa s nimi. V mojich predstavách sa vždy túžim s niekym spriateliť, no keď príde na realitu, nemám o žiadnu osobu záujem. V reálnom svete si vždy uvedomím, že by som nedokázala s niekým tráviť svoj voľný čas, preto sa už od detstva vyhýbam kamarátstvam. Len málokedy som sa odhodlala ísť niekde so spolužiakmi (väčšinou to bolo hneď po škole na 2-3 hod a aj to som mala pocit, že s nimi nechcem byť). V predstavách som veľmi chcela mať priateľov, no v realite som ničila každý jeden vzťah, ktorý by mohol vyústiť v priateľstvo. Miestami sa nad tým zamýšľam, prečo to tak je? Je to preto, že nenávidím ľudí, alebo preto, že sa bojím sklamania, zranenia, obviňovania, ohovárania? Nenávidím ľudí alebo som len prehnane citlivá na svoju osobu a bojím sa zranenia? Už pár rokov som z toho zúfalá. Chcem, či nechcem? Zúfalo chcem byť v priateľskom vzťahu s niekým, ale zúfalo nechcem, nemôžem, nemám na to energiu, náladu ani chuť. Keď som sama, cítim sa dobre ale zároveň zle, že som sama. Prečo to tak je? Je to introverzia, mizantropia či je to len mojou osobnosťou?
Nenávidím ľudí?
Bud si sama, setri si energiu pre seba, na co by si mala investovat energiu do riesenia problemov ludi, ktori v skutocnosti nic vyriesit nechcu a opakuju to iste dokolecka, tie iste chyby. Aspergerov syndrom vnimam ako pozehnanie a nie prekliate.
Deadgirl, je to ok. Vacsinou inteligentni ludia su radsej sami, lebo im len malokto vyhovuje s IQ, aby boli temy na rozhovor a v nich veci, ktore nemusis dovysvetlovavat. Ja tiez neznasam, ked poviem napr. nejaky vtip a 90% ludi ho nepochopi a len tych 10% sa zasmeje. Potom mam pocit, ze okolo mna su bIbci s ktorymi sa neviem plnohodnotne rozpravat, preto byvam vacsinou sam a nieco tvorim.
V prvomrade si ludia myslia ,že necítia lâsku od iných ..od druhého ,ale v skutočnosti ju nevedia dávať a z toho dôvodu majú zavretú srdcovú čakru preto necítia od nikoho lásku.Podobne v partnerstve ,keď ľúbime cítime od druhej osoby lásku časom ,ale máme pocit,že ten druhý nám akoby prestal dávať lásku ...lebo ju necítime!
V skutočnosti sme mi prestali dávať a tak sa uzavrelo naše srdce preto necítime lásku akoby od druhého.
Zákon je taký ,že ak necítiš lásku zabudla si ju dávať!!!!!!!!!!!!!!!
Komu nerobí dobre byť v spoločnosti nech je sám... Tak ako aj ja... Načo sa nútiť na silu? Aj sám sa dá zabaviť.
