Ahojte, pred siedmimi rokmi som požiadal vtedajšiu priateľku po 4 ročnom vzťahu o ruku a ona ma odmietla. Boli sme mladí a ona sa na to necítila a vravela mi to so slzami v očiach. Možno ma odmietla aj za to, že náš vzťah ideálny nebol a vedeli sme to obaja, snažil som sa proste nestratiť svoju prvú babu a slepo som ignoroval, že vo vzťahu šťastný nie som. Samozrejme sme sa potom rozišli a ja som na ňu okamžite zabudol, čo mi dalo jasne s odstupom času najavo, že som sa iba trápil a bol som šťastný ako to nakoniec dopadlo. Medzitým som mal viac príležitostí na nový vzťah, ale veľmi som sa do ničoho nehrnul, nechcel som aby zasa nejaká moja snaha vyšla nazmar a tak som bol opatrný a užíval si slobodu, aj keď som sa cítil osamelý.
Po 6rokoch som nadviazal na internete kontakt s novou známosťou, s ktorou som si dokonale rozumel, úplne som sa otvoril, bol som ku nej vo všetkom úprimný, bol som konečne sám sebou. Myslím si, že mám na ľudí nos a preto som videl, že áno, táto baba je pre mňa ako stvorená, je to moja spriaznená duša a tak sme sa po niekoľkomesačnom dopisovaní stali veľmi dobrými kamarátmi a po prvom stretnutí sme sa ihneď dali dokopy. Išiel som do toho naplno, venoval som jej všetok čas a energiu, všetku lásku a cítil som, že je to tá pravá. Všetko bolo úžasné, zažíval som pocity, aké som nikdy predtým nezažil, konečne som sa cítil milovaný, bol to najdokonalejší polrok, aký by som si ani nevysníval. Všetko po čom som túžil som v tom vzťahu dostával a nevidel som dôvod na to, aby to niekedy skončilo.
Po dvoch stretnutiach som novej priateľke spomenul aj moje zásnuby, absolútne som s tým nemal problém a v tej dobe to vyzeralo, že ani ona. Svoj bývalý vzťah som mal vyriešený, všetko uzavreté a na bývalú som nepomyslel ako bol rok dlhý, proste bol som pripravený na nový vzťah naplno a chcel som všetko odovzdať mojej novej priateľke. To, ako s odstupom času zobrala fakt, že som už chcel byť mužom pre nejakú babu ma odzbrojil. Najprv o tom vôbec nehovorila a po polroku to začala vyťahovať čoraz častejšie a začali sme sa o tom neustále hádať. Priateľka sa cíti menejcenná, ona chcela vždy svadbu, vždy túžila prijať od muža také gesto v podobe zásnub, ale odo mňa ho už nechce, ja som pre ňu už použitý, už som to chcel s inou.
Najprv som to absolútne nechápal a myslel som si, že ju to prejde. Čoskoro som však pochopil, že neprejde a vychádza to z jej vnútra, cíti sa ponížená, zronená, sklamaná... Myslím si, že je absolútne normálne, že sa ľudia dávajú dokopy a rozchádzajú, zásnuby na tom nič nemenia, navyše vlastne ani neprebehli. Poznám veľmi veľa ľudí, ktorí už boli zasnúbení a žena prstienok proste vrátila a rozišli sa a každý si potom našiel nového partnera a časom aj manžela/manželku. Každý, koho som sa na to pýtal dal za pravdu mne, že nechápe jej počínanie, že musí byť veľmi citlivá a aj keď to babu zraniť môže, tak to nemôže byť prekážka v tom aby vzťah pokračoval ďalej...
Preto teraz zažívame vákuum, vypäté obdobie kedy ja počúvam, ako má ona na viac, na lepšieho ako som ja, pretože ten imaginárny dokonalý jej dá všetko a ja jej to dať už neviem. Som bezmocný, frustrovaný....minulosť už žiaľ zmeniť neviem. Neskutočne ju milujem a nechcem o ňu prísť.
Čo si o tom prosím myslíte?
