Cítim k svojej profesorke viac než by som mala

Zdravím.
Mám 15 a pred rokom a pol (resp. september 2017) som sa dostala na päťročné bilingválne gymnázium (teraz som druháčka). Ako triednu profesorku sme dostali mladú angličtinárku. Je hrozne zlatá, milá, usmievavá a príjemná a už od začiatku ju mám rada... lenže asi mesiac pred Vianocami 2017 som si uvedomila, že pre mňa znamená oveľa viac, než len profesorku. Má krásny smiech, ktorý sa odráža aj v jej očiach, rovnako nádherných. Vždy, keď rozpráva, mám na tvári priplácnutý priblblý úsmev.
Často na ňu myslím a som smutná, ak s ňou nemám hodinu alebo keď nie je v škole a nevidím ju. Hodiny s ňou mi ubiehajú strašne rýchlo a najradšej by som vtedy zastavila čas. Stále počítam hodiny, kým ju zase uvidím. Večer zaspávam s myšlienkami na ňu a predstavujem si, aké by to bolo, keby som mala čo i len najmenšiu šancu. Ona je môj dôvod, prečo chodím do školy tak rada, hoci ma škola baví. Nikdy by som neverila, že sa niekedy budem tak strašne netešiť na víkendy a prázdniny. Nedokážem si predstaviť, ako to takto budem zvládať ešte 3 a pol roka. A nechcem ani myslieť na to, až zmaturujem, odídem a už ju uvidím len raz za pár rokov na triednych stretnutiach. Ale to už premýšľam moc dopredu.
Uvedomujem si, že to nie je správne a o to viac som z toho zmätená. Vždy som si myslela, že som hetero; rodičia mi vždy vtĺkali do hlavy, aké je to choré. A teraz toto. Okrem toho, ona má rodinu, dieťa a o 18 rokov viac.
Čo s tým mám robiť? Ničí ma to, a aj keď ma moje 3 najlepšie kamarátky podporujú a neodsudzujú ma, stále som z nej úplne rozčarovaná. Už som počula rady typu, že by som si mala nájsť nejakého chlapca, ale nie, ďakujem. Nechcem k niekomu predstierať lásku len preto, aby som si niečo dokázala. A ani nie je jednoduché len tak si niekoho nájsť. Chcem reálne pomôcť, aby som sa nemusela stále desiť, čo bude ďalej. Viem, možno by mi pomohol psychológ, ale takú vec rozhodne nejde tajiť rodičom... Bojím sa ich reakcie, že by ma odsudzovali a bola by som v ich očiach len nevydareným omylom, dieťaťom, ktoré ich sklamalo. Som najstaršia v rodine a snažím sa byť príkladom pre mladšie deti, ale týmto by som stratila aj úctu k sebe samej. Je to so mnou naozaj tak zlé?
Ďakujem za všetky prípadné rady.