Ako sa od neho konečne odpútať?

Ahojte, chcela by som sa Vám s niečím zdôveriť, respektíve priznať si, aká som hlúpa. Mala som priateľa 5 rokov, študovala som a doma som to nemala jednoduché. Keď som skončila školu, tak sme sa rozišli, lebo som odišla do zahraničia a myslela som si, že mi bude bez neho lepšie a aj jemu bezomňa. Spravila som kopu hrozných vecí, veľa krát som vybuchla od zlosti, nedávala si pozor na to,čo poviem a pred kým to poviem. Skrátka, prestali ma mať radi aj jeho rodina.
Uplynulo už dosť času od nášho rozchodu a ja som sa dozvedela, že má priateľku. Ale ja som si uvedomila, že ho milujem.
Snažila som sa ho kontaktovať, písať mu, volať, napísala som aj jej, jeho rodičom (ospravedlnila som sa im), stretli sme sa, chcel mi dať posledné zbohom alebo aspoň ostať kamaráti, ale som to pokazila na plnej čiare, lebo som bola opitá a rozbila som mu telefón. Strašne ma to všetko mrzí, proste že už nie som ja jeho žena, ktorú si chcel kedysi vziať. Nedokážem to priať, nedokážem to pochopiť, prečo to je takto.
Mám skvelú prácu, v rodine sa dalo všetko dokopy, dobre zarábam, mám luxusné autol, handry, mám veľa blízkych. Keď mam toto všetko,tak už mi chýba len láska. Ale nič mi nenahradí jeho. Viem, že ho už späť nezískam. Pokazila som si to na plnej čiare, ale ako sa od neho odviazať?
Ako ho prestať kontaktovať a nemyslieť naňho? Ako sa cez to preniesť a pohnúť sa ďalej?
Ja viem, určite sa tu rozprúdi búrlivá konverzácia o tom, že som mu rozbila telefón - áno, som hlúpa, priznala som si chybu, aj som mu povedala, že mu kúpim nový telefón, nemám s tým problém.
Myslela som si, že som inteligentný človek, v práci zvládam situácie úplne v poriadku, snažím sa byť čo najlepšia akou môžem byť, ale kvôli nemu strácam hlavu a zdravé myslenie a správanie.