Prečo sú tie partnerské vzťahy také komplikované? Prečo to musí byť také? Prečo si ľudia jednoducho nedokážu nájsť spriaznenú dušu s ktorou by prežili zvyšok života?
Absolútne som demotivovaný vôbec nejaký partnerský vzťah začínať... veď načo keď sa to aj tak skončí rozvodom? Prečo nemôže láska trvať celý život? Prečo musia ľudia za život mať niekoľko partnerov aby zistili "čo chcú?".. .Prečo sa musíme rozvádzať keď nastane nejaký problém?
Ja by som strašne túžil po tom, mať ženu, mať rodinu a žiť tak spokojný život... ale asi si to moc idealizujem, ja viem,,, ale ja nič iné prijať nedokážem. Buď všetko alebo nič, žiadne medzi! Nechcem skončiť ako väčšina ľudí, ktorá za život vystrieda niekoľko vážnych vzťahov, potom majú deti s jedným, s tým sa rozvedú po 15-20 rokoch a nájdu si zas iného partnera... Toto je "láska" ??? Ak áno, tak potom veľmi pekne ďakujem... to radšej zdochnem sám ako taký zničený pes...
Prečo to sakra musí byť také? Viem že by som si mohol nájsť vzťah, ale som z toho psychicky deprimovaný a na viac ako krátkodobú známosť sa nezmôžem, lebo viem, že sa na "lásku" hrať nechcem.. som proste úprimný! A nechcem hovoriť "milujem ťa", žene s ktorou sa za pár rokov aj tak rozídem a každý si pôjde svojou cestou....
Ja to proste nechápem. Človek si nájde vzťah, potom sa rozvedie a cyklus sa znova môže začať? Vážne sú ľudia takýto od prírody? Ak hej, tak načo potom do pekla máme inštitúciu manželstva? nemajú do manželstva vstupovať ľudia, ktorí chcú spolu byť po zvyšok života?
Je mi z tých sku-***ených vzťahov na vracanie a aj keď mi niekto prejaví záujem že by chceli so mnou chodiť tak ich posielam do riti... bohužial... moje ideály vzťahu sú úplne iné ako majú ľudia. Možno som normálny len ja a svet sa zbláznil? Alebo ja neviem... každopádne, je tu niekto, kto sa na túto tému pozerá rovnako ako ja? Ako sa vyrovnávate s rozpormi, ktoré sa vo vás dejú? Ako sa zmierujete s tým, že skutočná láska neexistuje a všetko je to len zástierka?
