Hm, tak ako začať. Záleží mi aby ma nikto z Vás nepochopil zle, ale k veci.
Žijem si svoj obyčajný život a som odjakživa lezbička, zameraná na ženy stredoškoláčky a vysokoškoláčky. Muži ma sexuálne absolútne nezaujímajú, aj keď ma občas oslovia či pokúšajú sa ma zbaliť, no proste tadiaľto vlak nejazdí. Nikdy. Mám priateľku, sme spolu takmer štyri roky.
Nemám ráda promiskuitu, demisexuálka. Od partnerky chcem cit, emócie, empatiu, nehu, zážitky, strávený čas.
To všetko aj mám a som tomu veľmi rada a vďačná. Ale pred pol rokom som sa prisťahovala inam, niekam, kde som nikdy predtým nebola a všimla som si istý rozostavaný dom, teda aby som bola presná len tehly, bez omietky, cez ktoré prefukuje. Napadlo ma: Kto tam asi býva? Musí to byť hrôza. Neriešila som to. No, občas roznášam letáky a roznášala som aj vtedy, keď som prišla k tej zrúcanine. Nemajú schránku. Zakričala som pred domom, lebo som počula dievčensky hlas: Ahoj, kde máte schránku, prosím? My schránku nemáme teta. Otvorila. Uvidela som ju. Špinavá, smradľavá, ale veľmi milá a nádherná. Okamžite ma zaujala.
O asi týždeň som sa jej prihovorila, tiež pred jej domom pri roznáške letákov a spýtala sa jej, či si rekonštruujú domček a ona: Nie, je to len takto a nemení sa to, nemáme peniaze, je to takto bez zmeny už asi päť rokov, žijem len s mamou, otec pred časom zomrel, viete teta. Oklamala som ju, zahrala som sa, že som smädná a chcem sa napiť a ona ma hneď pustila k sebe domov a priniesla mi vodu. Potom sa ma spýtala ako sa cítim a že či mi je lepšie. Veľmi na mňa zapôsobila svojim správaním, ale nebudem klamať páčila sa mi od momentu čo som ju uvidela, ale správanie bol pekný bonus. Poobzerala som si ten dom: Staré obliečky, staré postele, žiadne stoličky, nemala som si kde sadnuť, smrdelo tom zatuchlinou, žiadne steny, len kocky poukladané na seba. Asi aby malá nebola odpojená od sveta mala starý noťas, ale bola na ňom po kľačiačky, v celom dome ani jedna stolička. Tá malá sa správala tak akoby sa za to vôbec nehanbila a bola s tým vyrovnaná. Nedalo mi a spýtala som sa ako sa volá. Som Natália, odvetila.
Pousmiala som sa, keď ma nechala v tom dome len tak, ona totiž hneď ako mi naliala vodu a po otázke či mi je lepšie si išla kľaknúť k tomu noťasu :D Naivná a dôverčivá, ale to k tomu veku asi patrí, pomyslela som si.
V tom momente som jej povedala, že ďakujem za vodu a už idem. Odišla som s veľkým rešpektom voči nej aj tým ako sa za seba vôbec nehanbí a pritom je veľmi kvalitne vychovaná. Priznám sa, mala som veľkú chuť ju pohladkať po vlasoch. To je vlastne jediné čo by som od nej chcela. Len túžbu hladiť ju po vlasoch alebo ju objať.
Prešlo pár dní, vracala som sa z práce a uvidela ju ako ide zo školy. Vyzerala hrozne. Bola som šokovaná. Takto v škole?! Staré a deravé tepláky a rozťahané tričko. Okamžite som pri nej spomalila: Ahoj, ideš z telesnej?, tým som chcela ospravedlniť to jej hrozné šatstvo, dúfajúc, že sa jej po telocviku len nechcelo prezliecť do niečoho slušnejšieho. Nie, takto som bola, odpovedala mi. Smutné, pomyslela som si. Nechcela som aby takto chodila. Nie, nechcela! Páčila sa mi, vnímala som ju žensky ale aj ako matka dcéru, stále ju vnímam ako žena ženu ale aj ako mama dcéru, neviem si to vysvetliť ale je to tak. Proste som vedela, že jej môžem pomôcť. Zarábam normálne a môžem si dovoliť viac ako ony dve. Ona a jej mama.
Ale mňa jej mama nezaujímala. Zaujímala ma jej dcéra. Povedala som jej spontánne: Nasadni do auta Natália a usmiala sa na ňu. Nasadla. Neznesiteľne smrdela a o chvíľu celé moje auto a vlastne potom aj ja. Pri hocikom inom by som ho vyrazila z môjho auta.
Bola som naštvaná. Naštvaná, ale nie na ňu. Na situáciu v akej sa nachádza. Zaslúži si viac, vravela som si v myšlienkach. Napadlo ma niečo: Naty, potrebujem ísť do mesta, ale môžeš ísť so mnou, keď chceš, to je len chvíľka, potrebujem si niečo vybaviť, ale potom môžeme ísť na zmrzku. Hneď súhlasila. Zarazila som sa, čakala som, že to aspoň zavolá svojej mame. Ale vlastne nemohla, nemala ako. Totálne mi verila a cítila sa pri mne dobre. Spýtala som sa, že či to nechce povedať mame, že jej požičiam smartfón a nech jej zavolá. Ona: Nie, veď mama je na poobednej.
Potom som to už neriešila. Samozrejme nič som si nepotrebovala vybaviť, konala som v najlepšom záujme potešiť to dievča a urobiť jej aspoň na pár hodín krajší svet.
Neišli sme na zmrzku, ale do toho najkvalitnejšieho obchodu s oblečením. Neskutočne ako ožila a rozžiarila sa. Tie jej iskričky v očiach, keď to videla. Ty si ideš nakúpiť?, spýtala sa ma. Nie, ja nie, dnes nakupuješ ty, Natália. Ja? Veď ja nemám peniaze. Zasmiala som sa. Konala som spontánne a vytiahla som päťstoeurovku a povedala už máš a usmiala sa a v hlave som mala myšlienku: UŽ NIKDY DO ŠKOLY NEVKROČÍŠ AKO SOCKA, NECHCEM ABY ŤA TAK UČITELIA A ĽUDIA VIDELI, NECHCEM TO. Paradox, som veľmi lakomá a svoje peniaze nezvyknem vo veľkom utrácať, ale akosi mi to vtedy bolo jedno, chcela som len jedno - vidieť ju šťastnú.
Kúpila si všetky možné kúsky: tričká, blúzky, džínsy, sukne, čiapku, bundu. Ale ja som bola z toho ako to prežíva nadšená a nechcela som to ukončiť: A taká pekná slečna ako ty sa musí vedieť ešte upraviť. Išli sme do obchodu s kozmetikou :D Smiala sa, pišťala, bola nadšená. V kabínke sa prezlieka a odišla oblečená už v novom. Čo mám povedať? Nestačilo to. Išla ku kaderníčke. Išla do reštaurácie.
Minula som na ňu osemsto euro a bola som z toho šťastná ako už dávno nie. Cítila som, akoby som bola do nej zamilovaná. Vyzerá aspoň na pätnásť rokov. Ale má dvanásť rokov. No je nádherná.
Samozrejme, stalo sa to čo som aj čakala. Jej mama o jedenástej večer nabehla do môjho domu s tým, že si nepraje aby som sa s ňou stretávala a chcela mi vrátiť oblečenie.
Po hodinovom rozhovore mi dala za pravdu, že to oblečenie a kozmetiku nie je správne vrátiť mi. Je to pre Natáliine dobro, zhodli sme sa.
Potom ako som ju po tom nákupnom dni vysadila pred dom ma objala a ja som ju pohladila po vlasoch. Ak existujú motýle v bruchu, tak vtedy lietali. Nechápem to, nikdy som sa jej nijako nedotkla čím by som ju obťažovala, nikdy. Toto som úplne zablokovala ani som to nechcela. Keby mala šesťnásť rokov strčím jej v tom aute pred jej domom jazyk do úst, ale takto to neprichádzalo do úvahy.
Občas ju vidím, sme kamarátky, chodí v tom čo som jej kúpila, s tým, že už nemôžem s ňou nikam ani od nej nič prijať, ale občas spolu prehodíme nejaké vety.
Mám ju rada v tom najčistejšom slovazmysle, aj keď priznávam, že aj očami ženy, ktorej sa páči ako žena.
Mojej priateľke som o nej nikdy nepovedala a ani to neplánujem.
