Som vydatá 25 rokov.Mám pekný život po boku človeka, ktorý je mi oporou a snaží sa o mňa starať aby som bola šťastná/aspoň tak o tom hovorí,že mu na tom záleží/.Život nebol vždy len ružový,prekonali sme spolu veľa situácií,ktoré nie sú bežné,osvojenie dieťaťa,stali sme sa starými rodičmi v skorom veku/bol to šok ,ale prekonali sme to a dnes sme radi,že máme bohatší život o ďalší rozmer života./Kameňom úrazu je už nejaký ten rok problém v intímnej oblasti.Roky nás zmenili, nemáme ideálne miery ani on, ani ja, ale nemám pocit, že som žena na zahodenie,len on ma už nechce-nepriťahujem ho,cítila som to už dlhšie,ale včeras mi to povedal na rovinu aj keď za túto skutočnosť sa skrýval zhruba rok,pred rokom ma vzal k psychológovi, kde som aj napriek dvom sedeniam nepochopila pointu...padli tam však slová, že to nemá šťavu a podobne...včera som otvorila túto tému a moje pocity sa potvrdili.Neviem si však predstaviť akokoľvek o tom premýšľam, čo s tým mám robiť,zvonku mám pozitíbne signály od opačného pohlavia, myslím si, že svojim postojom k životu som pre mnohých inšpiráciou,ale mňa zvnútra zožiera táto pre mňa ťažká vec, ktorá sa mi zdá nezlúčiteľná so súžitím s človekom, ktorý ma vidí takto...Mám 46 rokov a chcem žiť,tešiť sa z toho, že som ženou, pretože popri peripetiách s dieťaťom som podstúpila niekoľko umelých oplodnení, ktoré skončili potratmi,predčasnou menopauzou a poškodením štítnej žľazy.Po 13ich rokoch trápenia s váhou cítim, že to teraz pôjde dole s kg,telo je ukľudnené,ale v mojej mysli rezonuje krutá skutočnosť, že dvakrát nevstúpim do tej istej rieky-druhýkrát sa do mňa nezahľadí.Neviem čo s tým.V 20tke to človek nerieši, ale keď to príde,je z toho šok.Myslím si, že v takom prípade je tu potenciál pribudnutia tretej/mladšej osoby/do nášho života a to je pre mňa neprijateľné.Čo robiť?
