To, co teraz napisem, by som nenazvala problemom v pravom slova zmysle, ale citim sa neprijemne a zaroven bezbranne, lebo neviem ako to zmenit.
Mam 25 rokov, bez vztahu a som panna. Viem nie je to choroba, ani sa za to nehanbim, ale, ked vidim moje spoluziacky zo zakladky, rovesnicky ako kocikuju deti alebo aj ovela mladsie rocniky, tak si vzdy v duchu poviem: ze oni uz deti maju a ja som ani sex nemala. Uvedomujem si, ze kazda mame inak biologicke hodiny, iny zivot, inu zivotnu cestu, inych ludi spoznavame, mame ine povahy atd., ale pripadam si cudna, zvlastna a nechapem tomu. Aktivne vyhladat muza len kvoli tomu nebudem, ani nechcem. Skor uvazujem, ze preco oni maju take stastie a nasli si partnera, s ktorym zalozili hned rodinu a ja nie. Kde vlastne robim chybu. Neviem, ci sa niekto do mojej koze vie vzit, ale ja to tak vnimam, ked stretnem spoluziacku a ona mi zacne hovorit o materskych povinnostiach. A ja som ani prve milovanie nezazila. Ludom, nikomu o tom nehovorim, ani sa ma to nepytaju, ale okolie si mysli, ze taka banalita ma vobec netrapi.
Neviem, bol niekto niekedy v takej situacii, ze to tak vnimal? Mam na to zabudnut, neriesit to? Nemozem povedat, ze sa kvoli tomu citim menejcenne, to nie, ale citim sa tak obmedzujuco, ze si odopieram (aj ked nedobrovolne) partnersky zivot a veci s tym suvisiace.
Mam skoncenu jednu vysoku, celkom slusnu pracu, zarabam, mam zaujmy, konicky, sportujem, chodim von s priatelmi, ale citim sa taka prazdna. Idem studovat dalsiu skolu, nech sa viac zamestnam, ziskam nove kontakty, skusenosti, atd. Viem, ze clovek ma svoj zivot vo vlastnych rukach, ale ja nechapem preco sa mi v tej oblasti nedari, resp. nic sa nedeje. Co mam tym pochopit?
