Odber krvi hysterickému dieťaťu

Ahojte, ďakujem za nápady a rady:). Krv sa zatiaľ odkladá ... Malá je po dvoch dňoch v škôlke znova chorá, dnes som to konzultovala s dvomi lekármi. A oni mi povedali, že keďže nebývala chorá, kým nechodila do škôlky, ale začalo to až po nástupe do škôlky, tak problém bude nástupom do kolektívu a netreba za tým hľadať alergie a pod. A ešte som si všimla, že keď je nervózna alebo unavená, tak si cmúľa prst, takže potom ľahko chytí hocijaké baktérie. Dnes som s ňou viedla rozhovor o tom cmúľaní palca, no a ona že to musí robiť, lebo jej to chutí ... :). No neviem, ako ju to odnaučiť. Keď sme dnes boli u lekárky, tak doma plakala, že ona nejde, ale som jej vysvetlila, že aj zvieratká, keď sú choré idú k lekárovi, tak potom to zvládla bez ceremónií :). A v čakárni spríjemnila deň jednému pánovi, lebo na celú čakáreň zahlásila, že tamten ujo je veľmi pekný :).

ahoj, na mna vcelku zaberalo keď do ambulancie dali aj môjho rovesníka spoluziaka alebo spoluskolkara :D predsalen dieta sa tiež nechce strápnit a viem že som vtedy statočne držala jak nikdy ,,na frajerku,, :D

Ahoj, no tiez by som to skusila metodou co tu niekto pisal nechat ju aby sa pozerala ako davaju injekciu nejakemu statocnemu zvieratku.. Ak aj nemate zvieratko, na youtube bude urcite nejake video. Ja som nasla vela videi ako beru krv aj velmi malym detom aj babatkam. Tip: vyhladavaj tie videa v anglictine. V slovencine nic nenajdes. Dufam ze som pomohla. Inac to mam aj odskusane a velmi uspesne. Na sebe :D (to s tymi videami) ;) A tiez suhlasim nezastrasovat ju s tou polepsovnou. Ona za tu fobiu predsa nemoze. Drzim palce ;)

Ak je stále chorá možno by bolo lepšie skúsiť prírodnú liečbu. Napríklad pani Albertová je zároveň aj psychologička tak snáď by vedela ako s dcérkou zaobchádzať aby sa nebála. Náš šéf k nej chodil so synom a veľmi ju tu vychvaľoval. Jeho syn má už síce 7 rokov, ale tiež je to dosť komplikovaný chalan. Keď s ním niekedy príde na chvíľu do práce tak sa s ním pomaly nedá ani začať rozhovor stále je nejak v strehu a je nedôverčivý. A šéf hovoril že to má tiež z doktorov tieto strachy. To je tak, doktori nemajú na decká čas, všetko len šup-šup, na nič ich nepripravia, rovno vrazia injekciu a problém je na svete.

Preboha MarikaL, to nemôžeš myslieť vážne... strašiť štvorročné dieťa polepšovňou za to, že má panickú fóbiu z doktorov po zlej skúsenosti? Toto nie je normálne... aj ja som mala panickú fóbiu z bazénov a plavární keď som bola malá, aj keď ma tam ako päťročnú zobrali môj otec a mama a bola som v tom bazéne priamo s nimi, a neskôr tiež, keď som ako druháčka na základnej škole tam bola s celou triedou... a poviem Ti, že čo mi pomohlo zbaviť sa tejto fóbie o niekoľko rokov neskôr bol úplne iný prístup mladého inštruktora plávania na základnej škole, kde som asi o rok-dva neskôr chodila, ako ten čo tu navrhuješ ty. Proste mal trpezlivosť, do ničoho ma netlačil ani nenútil, nehysterčil z toho že som sa bála a tak som nenapredovala tak rýchlo ako ostatní, a tak pri jeho kľudnom prístupe a zároveň tým že na tie hodiny plávania so mnou chodili aj moje dve kamarátky, som sa tej fóbie nakoniec zbavila a dnes mám plávanie rada. A prišla som aj na možný dôvod odkiaľ táto fóbia mohla pochádzať, a to že som ako malé, jeden a pol ročné dieťa bola v nemocnici s nejakým silným zápalom pľúc alebo niečím podobným, moja mama tam so mnou nesmela byť lebo jej to nedovolili, a vravela, že keď som sa odtiaľ vrátila, tak keď ma chcela okúpať tak som zrazu zúfalo vyskočila na okraj vane, aj keď som bola oslabnutá, a to som predtým nikdy nerobila. Tak asi sa mi tam v tej nemocnici niečo stalo, o čom ja ale neviem lebo si to nemôžem pamätať (ani nemám radšej záujem zistiť čo) ale napadlo ma, že práve niečo tam mohlo u mňa spustiť túto neskoršiu fóbiu. Ten prístup čo to opisuješ je úplne otrasný, podľa mňa s tým by nikto s empatiou nemohol súhlasiť.

Pre autorku: no čo mne osobne pomohlo prestať sa báť injekcií (keď už som bola o niekoľko rokov staršia ako je tvoja dcéra), bolo keď mi raz niekto povedal, že tá bolesť trvá len jednu sekundu... len jednu sekundu, kým ťa ihla pichne, a potom to už nebolí. Alebo (ak máte zvieratko alebo nejakého známeho veterinára, alebo priateľov čo majú domácich miláčikov) tak ich poproste, či by ste niekedy mohli sa ísť s vašou dcérou pozrieť na to, ako zvieratká očkujú. To ale za predpokladu, že tie zvieratká to znášajú dobre, napríklad jeden môj kocúrik, ktorý je vážne chorý, vraj znáša veterinárne ošetrenia veľmi dobre v zmysle že sa tam nebije, nemusia ho držať a tak. Ak má vaša malá dcéra rada zvieratká a videla by na nejakom príklade že aj zvieratko dokáže zniesť injekciu, tak by ju to možno nejako inšpirovalo, keby ste jej potom pri jej návšteve lekára pripomenuli, že aj ten kocúrik alebo havo keď boli u zvieracieho pána doktora tak ako to pekne vydržali... nemám s týmto síce osobnú skúsenosť, je to len taký teoretický nápad, ale ak by fungoval a vám pomohol, tak by ma to potešilo :)

No presne ako tu niekto písal, buď metóda, že jej to pekne vysvetlíš a budeš čakať kým to pochopí, čo nemusí zabrať, alebo ju porovnáš s ďalším dieťaťom čo je v čakárni a povieš jej, že aj jemu idu robiť to isté čo jej a to dieťa je kludné, zatial čo ona je hysterická. Ešte jej môžeš povedať aj to, že keď bude hysterická, tak tam bude dlhšie a pani lekárka bude nepríjemná a smutná, že nevidí usmievavé dievčatko, ale hysterické malé dievča, ktoré sa nevie vspratať do kože.
A ak by ani toto nepomohlo a robila by ti to aj naďalej, tak je ešte jedna vec, ktorá sa ale nedá praktizovať stále lebo by ťa to finančne zruinovalo a to je to, že jej slúbiš, že potom, ako výjdete od pani lekárky tak jej kúpiš nejakú hračku. U známej to dosť zaberalo na začiatku. Ale potom to musela stopnúť kvoli financiam. A tým si aj dieťa pomaly navykne chodiť k tomu lekárovi, uvidí, že nič bolestivé mu tam nerobia a bude tam kludné.
No ak ani toto a stupňovalo by sa to, tak jedine sa poradiť s lekárkou na nejakom psychológovi, kedže môže mať traumu z toho čo zažila ohľadom tých mandlí.
Ale určite NIE facky, bitky, krik a podobne. To môže na dieťati zanechať trvalé následky. Niekedy jedna výchovná pomôže, ale nie v takomto prípade.

Normalne jej mozes pekne podrobne vysvetlit, na co ten ujo doktoro tu krv potrebuje. Takym jednoduchym sposobom. Ze u choreho dietatka mozu byt v krvi vselijake virusy a bakterie a krv ide do laboratoria kde sa dobre tetusky s pozru, ci tam su virusy a bakterie a aby ujo doktor vedel, ake lieciky predpisat. A ze pred nou cakalo malinke dievcatko, este mensie jak ona a aj jemu brali krv a ono nerevalo... " a ty taka velka reves? Nehanbis sa?" -aj tak sa da. Porovnat s niekym, kto je mensi a neboji sa a nereve. - pouzit medodu vysvetlovania a metodu porovnanvania. Aj tieto metody padnu na urodnu podu a pomozu vo vychove. Netreba hned strielat facky.

To neviem ako riesit, ale za "nasich cias" ked napriklad decku sa bolo treba ucit do skoly, mater mu nieco vysvetlovala a decko sa vrtelo na stolicke, sledovalo pavuky, muchy, televizor, cumelo do okna, proste nesustredilo sa a potom vrestalo ze nerozumie ucivu... bo sa nesustredilo, tak najucinnejsou metodou bolo vylepit mu jednu vychovnu. Akonahle sa mu vylepilo, decko sa spamätalo a vratilo sa myslienkami zase pekne k ucivu. Bez tej vychovnej by sa nebolo dalo pokracovat v uceni a vo vysvetlovani :) by sa rodic mohol aj zblaznit :) A ziadne take, ze hyperaktivne dieta a psycho liekovu trosku z neho robit, hyperaktivitu diagnostikovat. Za nasich cias na takzvanu hyperaktivitu ked sa decko nesustredilo na ucenie co mu rodic vysvetloval, najucinnejsim prostriedkom bola jedna vychovna. A verim ze to bol zarucene lepsi prostriedok jak to co sa robi dnesnym detom. Decko sa na par sekund prestane sustredit, uz ho debilna mater po psychologoch zacne vlacit a za hrst liekov 3x denne aby zralo, mu vybavi a potom sa cuduje, ze ma decko rozkysnute a ze o 100 kg viac vazi, jak by malo na svoj vek a na svoju vysku vazit.
..to bolo od veci... a teraz k veci:
S tou tvojou dcerou by si to mala skusit najskor metodou zastrasovania. Vysvetli jej, ze taketo spravanie je absolutne nevhodne a neakceptovatelne a ked to nechape, bohuzial sa budete musiet rozlucit a pojde do polepsovne, kde ju budu bit s trstenicou po rukach (aj keby to nebola pravda, zastrasit mozes) a vysvetli jej, ze ujo doktor je dobry clovek ktory pomaha chorym detickam aby sa vyliecili a ze jej nic zle neurobi iba predpise lieciky, popocuva a pozrie do hrdielka a to neboli. A ked bude pred nim jacat, tak ju odporuci do polepsovne a tam uz bude musiet zostat a nevrati sa nikdy domov. Plus vymysli si meno a priezvisko nejakeho zleho dievcata, ktore to iste robilo co ona robi, tak isto jacalo u doktora jak ona jaci a nakoniec skoncilo v polepsovni a uz sa nikdy nevratilo. Aj keby to nebola pravda, ale je to milosrdna loz, ktora padne na uzitok.
POINTA: Niekedy pomoze metoda zastrasovania a niekedy pomoze vychovna.

Vaša trpezlivosť a vytrvalosť pomôže, musí vedieť, že Vám na tom záleží, a že je to potrebné, žiadne veľké vysvetľovanie, len to, že je to treba, nesľubujte jej ani žiadne extra odmeny za to, musí vedieť len to, že ju ľúbite a ste tam s ňou, musí cíti Vašu odvahu aj istotu (ľahko sa to píše, pre rodiča to už také ľahké nieje), ak to nevyjde na prvý raz, treba skúsiť znova ale musí vedieť (ak to nevyšlo), že ste z toho smutná ale aj napriek tomu ju stále ľúbite. A ak to náhodou vyjde na prvý, či druhý raz, v kľude alebo so scénou dajte jej vedieť, že máte z nej radosť. A ak jej budete chcieť spraviť radosť tak ju niekde zoberte - do cukrárne alebo jej kúpte nejakú drobnosť, ale nie preto, že to zvládla ale pre jej modré alebo hnedé alebo aké má oči, jednoducho lebo ju ľúbite (toto môžete urobiť aj keď odber krvi nevyjde), aby sa nenaučila brať odmenu ako samozrejmosť, ak niečo treba u lekára, lebo lekárom nechodíme lebo sa nám to páči ale preto lebo to občas treba.

Dajú jej Dormicum tabletku alebo vypiť Midazolam a bude v pohode. :)