Preboha MarikaL, to nemôžeš myslieť vážne... strašiť štvorročné dieťa polepšovňou za to, že má panickú fóbiu z doktorov po zlej skúsenosti? Toto nie je normálne... aj ja som mala panickú fóbiu z bazénov a plavární keď som bola malá, aj keď ma tam ako päťročnú zobrali môj otec a mama a bola som v tom bazéne priamo s nimi, a neskôr tiež, keď som ako druháčka na základnej škole tam bola s celou triedou... a poviem Ti, že čo mi pomohlo zbaviť sa tejto fóbie o niekoľko rokov neskôr bol úplne iný prístup mladého inštruktora plávania na základnej škole, kde som asi o rok-dva neskôr chodila, ako ten čo tu navrhuješ ty. Proste mal trpezlivosť, do ničoho ma netlačil ani nenútil, nehysterčil z toho že som sa bála a tak som nenapredovala tak rýchlo ako ostatní, a tak pri jeho kľudnom prístupe a zároveň tým že na tie hodiny plávania so mnou chodili aj moje dve kamarátky, som sa tej fóbie nakoniec zbavila a dnes mám plávanie rada. A prišla som aj na možný dôvod odkiaľ táto fóbia mohla pochádzať, a to že som ako malé, jeden a pol ročné dieťa bola v nemocnici s nejakým silným zápalom pľúc alebo niečím podobným, moja mama tam so mnou nesmela byť lebo jej to nedovolili, a vravela, že keď som sa odtiaľ vrátila, tak keď ma chcela okúpať tak som zrazu zúfalo vyskočila na okraj vane, aj keď som bola oslabnutá, a to som predtým nikdy nerobila. Tak asi sa mi tam v tej nemocnici niečo stalo, o čom ja ale neviem lebo si to nemôžem pamätať (ani nemám radšej záujem zistiť čo) ale napadlo ma, že práve niečo tam mohlo u mňa spustiť túto neskoršiu fóbiu. Ten prístup čo to opisuješ je úplne otrasný, podľa mňa s tým by nikto s empatiou nemohol súhlasiť.
Pre autorku: no čo mne osobne pomohlo prestať sa báť injekcií (keď už som bola o niekoľko rokov staršia ako je tvoja dcéra), bolo keď mi raz niekto povedal, že tá bolesť trvá len jednu sekundu... len jednu sekundu, kým ťa ihla pichne, a potom to už nebolí. Alebo (ak máte zvieratko alebo nejakého známeho veterinára, alebo priateľov čo majú domácich miláčikov) tak ich poproste, či by ste niekedy mohli sa ísť s vašou dcérou pozrieť na to, ako zvieratká očkujú. To ale za predpokladu, že tie zvieratká to znášajú dobre, napríklad jeden môj kocúrik, ktorý je vážne chorý, vraj znáša veterinárne ošetrenia veľmi dobre v zmysle že sa tam nebije, nemusia ho držať a tak. Ak má vaša malá dcéra rada zvieratká a videla by na nejakom príklade že aj zvieratko dokáže zniesť injekciu, tak by ju to možno nejako inšpirovalo, keby ste jej potom pri jej návšteve lekára pripomenuli, že aj ten kocúrik alebo havo keď boli u zvieracieho pána doktora tak ako to pekne vydržali... nemám s týmto síce osobnú skúsenosť, je to len taký teoretický nápad, ale ak by fungoval a vám pomohol, tak by ma to potešilo :)